Mala som vtedy niečo cez štyri roky a rada som prijímala všetko nové, čo sa dialo okolo mňa.
Aj tá básnička, ktorú ma naučili za nejakých 10 minút, sa mi zdala bombová, lebo už aj pri tej výuke sa všetci náramne rehotali.
Po školskom výlete boli prázdniny a mňa, ako vždy, rodičia umiestnili k rodičom starším.
Všetko bolo ako vždy. Najskôr skvelý obed z majstrovských rúk starej mamy, potom sa poschádzala všetka rodinka aj nerodinka z malej dedinky pri Martine a potom som dostala slovo ja.
„Teraz nám Janka zarecituje nejakú novú básničku, ktorú sa naučila v škôlke“ – moderátorsky ohlásila moje fiasko stará mama.
Och, teraz to bude bomba! Niečo, čo ich určite rozosmeje a roztlieska tak ako tých starších žiakov mojej mamy - učiteľky sediacich na najzadnejších miestach autobusu školského výletu:-). (To si pomyslela moja naivná (vtedy ešte detská a tak s nárokom:-) myseľ.)
Patrične pripravená k tej básničkovej bombe, som sa postavila na pomyselné pódium, zatvárila sa najdôležitejšie a najvážnejšie ako som vtedy vedela a dokázala a pripravila sa na recitáciu za naprostého ticha očakávania všetkých prítomných. Ešte som si aj pokrčené šatôčky rúčkami ponaprávala, poklonila sa, postavila sa do pozoru a spustila:
Gašparko
Mám ja muža gašpara,
čo som sa mu nasmiala.
Prevrátil ma horeznačky
a trt.al ma do rána!
.....................
Koniec básničky:-)
Žiadny potlesk ako ten v školskom autobuse.
Ticho...
Nič...
Potom jeden pokus o smiech ( dlho zadržiavaný a kamuflovaný kašľom s vreckovou na ústach) od môjho uja. Videla som, ako vybehol na dvor a tam sa vyrehotal bez zábran:-)
Ostatní nič...
No ... starí rodičia mi len dohovárali, ale vôbec som nechápala.
Rodičia so mnou neprehovorili ani slovo, okrem toho, že mi povedali, že som im spravila hanbu na celý život.
Ujo mi povedal, že si z toho nemám nič robiť a ako jediný ma utešoval, keď som sa rozplakala.
Ja som síce trošku tušila, že básnička z rázusovskej dielne (tiež majstrovskej) o mesiačikovi a breze odrecitovaná naposledy sa im páčila viac, ale vtedy som ani len netušila prečo.
O pár rokov neskôr som už presne vedela o čom tá básnička je a že ten gašparko bol v tom nevinne:-)
No ale aj tak, mohol mi to niekto vysvetliť už vtedy:-)
Myslela som si, že ja budem „iná výchova svojich detí“. Ale kdeže, kdežééé!:-)
Jedného dňa prišla moja dcéra zo školy (prvý stupeň) a zahlásila:
„Tak som na hudobnej zaspievala tú novú pesničku o Morgensteinovi, čo si ma minule naučila. A súdružka učiteľka ma skoro vyhodila z triedy.“
Neviem prečo sa tá pesnička nepáčila súdružke učiteľke. Bola v melódii „Volga, Volga...“ a len text mala trošku zmenený.
No, ani nie tak trošku.... Úplne...:-)
„Když Morgenstein dceru vdával,
ona tuze plakala,
svatební se noci bála,
tralala-la-la-la-la-láááá...“
Je to pekná pesnička, aj melódia, a aj slová až do samého konca. Ale v tomto článku nie sú až do samého do konca....:-)
Možno sa mi raz podarí (a ak, aj to len nechtiac) uchrániť vnúčatá podobných trapasov:-)
