Sestrina svokra oslavovala päťdesiatku. Synovček mal vtedy 5 – 6 rokov a stál v rade gratulantov. Mal babku veľmi rád a zo všetkých svojich detských síl jej chcel popriať niečo ... veľmi krásne, originálne, svojské, nie také obyčajné “veľa zdravia a šťastia...“.
Ako tak stál v rade, spomenul si na jeden rozhovor svojej babky s niekým z rodiny a ... už vedel, čo povie! Áno, áno, to je ono! Babka sa tak poteší, keď jej popraje to, čo ona sama v tom rozhovore pomenovala najväčším darom života...
Keď prišiel na rad on, najmladší gratulant, s kvietkami v rukách, slniečkom v očkách, s úsmevom plným lásky ... za všeobecného ticha vyslovil tú „hroznú“ vetu:
„Babka, ja ti prajem... prajem ti ... veľmi ti prajem ... ľahkú smrť!“
Švagriná vzala svojho vnúčika pred Vianocami na „prieskum“ prípadných vianočných darčekov do hračkárstva. Vnúčik ešte veril „na Ježiška“ a tak prieskum bol konšpiračný:-). Chodili pomedzi regály a vnúčik si vyberal:
„Toto by som chcel od Ježiška, a ešte toto, a toto, a aj toto ...“
Poukazoval asi tak na polovicu zásob hračkárstva a keď mu švagriná povedala:
„Ale, Damiánko, veď to je strašne drahé, toľko by si toho nemal chcieť ...“
Tak odpoveď Damiánka bola krásne spontánna:
„Ááale, stará mama, čo to teba trápi! Veď to nie ty, ale Ježiško ...“
Otcova sesternica robila v jednej banke. Niekedy sa stalo, že nemohla ostať s chorým synčekom doma a tak si ho vzala do roboty. Synček bol taký „vševedko“, neposednučký, také to hyperaktívne dieťaťko ...
Raz doma videl rodičov s partiou ako si popíjajú, prevracajú štamperlíky do seba a spýtal sa, čo to robia. Mamina mu povedala, že to „palia chroboka“ (v kysuckom nárečí:-) )
Keď sa raz ako chorý nekontrolovane potuloval po tej banke, utiekol mamine z kancelárie a chodil si po celej dlhej chodbe a otváral všetky dvere, nakukol dnu, zabuchol a išiel ďalej ... Až natrafil na dvere riaditeľa banky! Riaditeľ tam bol sám a práve do seba šupol panáka. A to chlapča to okomentovalo:
„Čo pališ chroboka?“
Bolo Mikuláša. Snažili sme sa ho detičkám pripraviť podľa tej najsprávnejšej pompéznosti. V činžáku na chodbe som mužovi lepila vatovú bradu, nasadila mikulášsku čapicu, mikulášsky odev a do batôžka naložila nádielku pre detičky. Mikuláš zazvonil, detičky otvorili, mala to byť radosť nad radosť! Staršia dcéra zarecitovala, zaspievala, dostala svoj mikulášsky balíček a očká jej žiarili ... Ale tá mladšia sa zaťala a že nie a nie ... Nakoniec si vzala „nanútený“ balíček a keď sme sa jej pýtali, prečo nechcela recitovať a spievať a prečo bola taká odmeraná a evidentne nahnevaná na Mikuláša, tak nám povedala:
„Keď ten Mikuláš bol zlý ... obul si taťove papuče...
No fakt, papuče sme nedomysleli!:-)
