1. Schádzame dolu schodmi od jaskyne Driny. Triapolročná vnučka počíta schody ... pekne postupne od jedna až po 13. a potom 14.15.16.17.18.19. ... ďalej nevie, zastaví sa a znova 14.15. ... atd.
Hovorím tomu môjmu, že tá naša G. má ale filipa, keď si takto poradí s počítaním, keď nevie ako ďalej.
Povedala som to celkom potichu, ale naša G. na to okamžite zareagovala: " Áno, a ja sa s tým Filipom v škôlke aj hrám!"
2. Večer v posteli s vnučkami je to vždy zážitok. Tma tmúca, unavené sme všetky tri, ale aj tak začne debata.
"Babka, budeme dnes cestovať do Prčic?" - spýta sa staršia.
"Jasnačka, kam inde?"- odpovedám.
Do Prčic cestujeme často, teda hlavne odvtedy, odkedy som sa raz preriekla a povedala na niečo "do Prčic".
Vnučky veľmi priťahovala cesta do Prčic. Lebo keď chceli vedieť, čo vlastne je v tých Prčiciach, tak som im vysvetlila, že tam je úplne všetko naopak ako u nás. Čiže sneh je čierny, rieka tečie do kopca, zmrzlina je teplá, ľudia tam chodia po rukách, zmrzlina je slaná atd...
Staršia vnučka mi hovorí: "Babka, ja nechcem, aby si niekedy zomrela".
"A prečo? Veď každý raz zomrie, tomu sa nedá ubrániť".
"No lebo potom kto s nami pred spaním bude cestovať do Prčic ?":)
3. Bicyklujem. Krátka prestávka ako vždy u Dina.
Je tam stará pani na vozíčku. So svojím synom, už tiež šedivým a jeho manželkou.
Úžasne sa jej venujú.
Keď odchádzam, pristavím sa a poviem: "To je môj sen. Keď budem takáto stará, aby ma tu niekto takto priviezol".
"Tak zavolajte, prídem pre vás" - odpovedal mi jej syn, ešte možno o voľačo starší ako ja.
Číslo a kontakt nedal, ale to neva, lebo sa tam stretávame každý druhý deň:)
