Počasie v račianskych viniciach mi vyšlo.
Sedím na kopci a mám výhľad ešte ďalej ako dovidím so svojimi slnečno-dioptrickými okuliarmi do diaľky.
Premieľa sa mi v myšlienkovom mlynčeku všetko možné, o čom som ani netušila, že je to tam uhniezdené.
Že ja raz budem sedieť v račianskej vinici mojej dcéry.
Narodila som sa v Turci.
Štvrťstoročie som žila na Kysuciach.
A teraz už takmer 35 rokov cca 80 km od Bratislavy.
Bratislava bola pre mňa do mojich cca 20 rokov niečo tak vzdialené, tak mimo mojej reality, že som ju vnímala len z počutia od kamarátov, ktorí k nám na Kysuce chodili na prázdniny k svojím babkám.
Aj som im trochu závidela ten život v Bratislave:)
Počas prvých 20 rokov svojho života som bola v Bratislave možno tak 10 krát.
Zo školy na operu Carmen.
S otcom na nejaký mimoriadne dôležitý medzinárodný futbalový zápas.
S rodičmi stanovať na Zlaté piesky.
Z roboty s ROH na výstavu Flóra.
Na prijímačky na VŠ.
Ani neviem ako a moje cestovačky do Bratislavy sa čoraz viac zhusťovali.
Najskôr 5 rokov každú sobotu do školy.
A po presťahovaní sa na dolniaky som už bola v Bratislave ako doma:)
Viac ako 20 rokov som tam cestovala pracovne niekoľkokrát týždenne.
Za volantom auta som si užila a užívam si stále čoraz viac:)
No a teraz už asi 15 rokov žijú v Bratislave moje dcéry.
Obidve boli zo začiatku nie nadšené zo života v Bratislave.
Bol to dosť rozdiel v porovnaní so životom v príjemnom kúpeľnom mestečku, kde sa jazdí najmä na bicykli.
Zo začiatku si mysleli, že len doštudujú a z Bratislavy odídu.
Jasné, že sa to namiešalo trošku ináč:)
A tak teraz zas často cestujem do Bratislavy.
Už nie študovať.
Už nie na školenie a ku klientom.
Cestujem k rodinke, dcéram, vnúčatám ... no a aj do vinice:)
Je vystavaná z agátových kolov, okolo samá zeleň, žije si to tam svojím životom, ako keby to bolo mimo veľkého mesta.
V pracovných dňoch tam človek stretne viac zajacov, bažantov, slepúchov ... ako ľudí:)
No a myšlienky tam prúdia v inom tempe a iným spôsobom a iným smerom:)
Takže si sedím vo vinici a je mi dobre...:)
