Cornélia bola samé neviniatko. Už sa tak narodila a nešlo s tým pohnúť. Večne nabifľovaná, nikdy s nikým nekomunikujúca, žila si vo svojom svete a všetkých 36 spolužiačok ju ignorovalo rovnako ako ona nás.
No a jedného dňa mi bola Cornélia pridelená do lavice (výmena za Bídžisku - viď predošlý blogčlánok) a mne bolo do revu. Toto nemtavé nemehlo prischlo zrovna mne!
Tri dni mi trvalo, kým som sa zmobilizovala a aklimatizovala a usúdila, že z Cornélie nemôže byť nič iné, len mne prospešný človek:-)
Od štvrtého dňa boli podmienky vzájomnej spoluexistencie jasné.
Cornélia sa prestane cez prestávky napchávať tlačenkami, klobáskami a podobnými nezmyslami a začne byť počas prestávok osobou užitočnou pre iných, teda ... pre mňa:-)
Vo štvrtý deň spolusedenia a troch dňoch naprostého ostentatívneho mlčania oboch nás (ale Cornélia nemusela pre to spraviť nič, kdežto ja, večne rada komunikujúca a nemlčaniaca, všetko:-) ) som Cornéliu "dobrovoľne" presvedčila, že čas veľkých prestávok počnúc dnešným dňom bude využívať zmysluplnejšie, t.j. stručne povedané, bude mi písať do zošita domáce úlohy z matematiky.
Cornélia ani nemukla, domácu úlohu mi krasopisne prepísala do môjho zošita a keď zazvonilo na hodinu, tak sa ma veľmi nesmelo spýtala, že kedy by si mohla zjesť svoje klobáskové a tlačenkové desiaty.
Dovolila som jej (:-), že počas skúšania sa kľudne môže napráskať do sýtosti.
Tak sa aj stalo.
Cornélia počas skúšania ládovala do seba svoju desiatu.
Ja som čas skúšania využívala užitočnejšie.
Našepkávala som skúšaným spolužiačkam.
Cornélia mi do môjho našepkávania príliš mľaskala, rušila ma.
Tak som našepkávala hlasnejšie.
Bola to otázka pár sekúnd, kedy skúšajúci zbystrí pozornosť a pochopí.
Pochopil skôr ako som domyslela.
Cornélia zrovna náruživo prežúvala svoje klobásky s tlačenkami, skúšajúci sebou mrštil akoby ho poštipol had, vstal zo stoličky a čo videl ...?
Mňa so zavretými ústami (lebo som bola rýchlejšia ako Cornélia!:-) ) a Cornéliu (lebo bola bola pomalšia ako ja a ako prežúvajúca sa podobala na našepkávajúcu :-) ). Skúšajúci to nezamýšľajúc sa nad podstatou veci vyhlásil to za prvotriednu drzosť!
Cornélia schytala guľu väčšiu ako zemeguľu a ja som schytala dve hodiny premýšľania, ako Cornéliu z toho jej pruseru vyzujem.
Vyzula som.
Išla som a povedala som skúšajúcemu pravdu. Že som našepkávala len ja.
Že Cornélia len jedla svoju desiatu a nenašepkávala.
Skúšajúci to s pochopením uznal.
Povedala som mu, že som Cornéliu k tomu prinútila.
Celé to dopadlo nenormálne.
Mne učiteľ pripísal jednotku (vraj za správne našepkávanie a za čestnosť:-) ) a Cornélii odpísal guľu.
Cornélia ma od tej chvíle začala uznávať. Že som ju naštartovala do života. Že bezo mňa by nikdy o živote nevedela nič. Že je šťastná, že som ju dostala "za trest" namiesto Bídžisky. Že už pochopila ako to v živote chodí.
Aj tak som jej povedala svoje, myslela som úprimne. Že keď sa nezmení aj mimo školy, bude z nej stará dievka a že prezývku "Cornélia" dostala len preto, že som čítala takú knihu, kde hlavná hrdinka bola stará usušená dievka a volala sa Cornélia.
Epilóg:
Trošku som sa pomýlila.
Cornélia sa napokon vydala.
Mala vtedy asi 40. Dostala v robote za odmenu poukaz do Rumunska a tam si našla toho svojho.
Na posledných dvoch maturitných stretkách mi zakaždým opakovala: "Keby nebolo Teba, Jana, a tej tvojej "vymyslenej" Cornélie, tak by ma nič viac nenakoplo k vydaju ako to, že som ti chcela dokázať, že aj ty sa môžeš pomýliť . Ale beztak ti nikdy nezabudnem, že som kvôli tvojím domácim úlohám z matiky nemala čas zjesť svoju desiatu!:-)"
