Koniec októbra a začiatok novembra je taký akurátny čas ponavštevovať rodinku. Pretože cca 3/4 mojej rodinky má miestečko svojho trvalého pobytu tam, kde prinesiem kvietky a zapálim sviečku.
Vždy si pozriem dátumy narodenia, dátumy úmrtia, prečítam epitafy, hoci to všetko už dávno viem naspamäť.
Zakaždým som hrdá na to, že v našej rodinke boli až tak súdržné manželské páry, že sa umieralo jeden k druhému do roka. Keď som bola mladšia, myslela som si, že tak je to v živote zariadené, že je to tak prirodzené.
Dnes si myslím to isté, ale že to platí len vtedy, ak tí dvaja sa mali radi tak naozaj. Nielen ako žena a muž, ale aj ako ľudia:)
V našej rodinke je len jediný rozvedený pár, aj to len nedopatrením prichytený in flagranti:)))
Milujem rôznorodosť našej rodinky:
Bratranec, ktorý vlastnými rukami obrába starootcovský majetok. Býva v tom istom dome ako býval môj starký, ktorý umrel v 93 rokoch svojho života v r. 1982. Bratranec upratoval humno a našiel všetky vysvečká všetkých troch detí môjho starkého. A tak som si z tohoročnej návštevy priniesla nielen zážitok vyspať sa tam, kde som tak rada chodila na prázdniny ako školopovinná, ale aj vysvedčenia mojej mamy od r. 1944. Ani na nete sa mi nepodarilo zistiť rozdiel medzi predmetmi prírodpis a prírodospyt:)
Tiež je pre mňa záhadou ako tie všetky dokumenty mohli v pohode prežiť bez ujmy na zdraví (:) ) od r. 1944 doteraz v humne nevykurovanom, vetranom len niekedy, proste bez príslušnej archivácie:)
Teta, ktorá v osemdesiatke zbiera z poľa zemiaky vlastnými rukami bez rukavíc a aj bez ... kosmodisku:)))
Švagriná, ktorá v škôlke robí kuchárku za plat 300,- EUR, z toho 70,- EUR precestuje a rozprávala mi aj o normách EÚ, ktoré je potrebné dodržiavať v kuchyni:) Priznávam, že doma porušujem všetky:)))
Väčšina členov našej žijúcej rodinky sa živí duševnou robotou.
O konkrétnosti a náročnosti tejto práce sa radšej nebudem podrobnejšie zmieňovať:)
Lebo jedna z mojich dcér to vyjadrila veľmi presne: Raz všetci skončíme v profesii celodenného čumenia do monitora počítača:))
Sú to zbytočné kecy, ale aj tak mi nedá to nepovedať: som neskutočne rada v prítomnosti ľudí, ktorí pracujú (aj) manuálne.
Viem, že často sa práca nedá deliť na takú alebo onakú.
Viem aj to, že jedni bez druhých by sme boli nič.
A preto sa tak, tak veľmi, teším z rôznorodosti našej rodinky:)
