„Mamina, tak tu je ten poukaz na našu spoločnú dovolenku a bež si to so šéfom dojednať“ – povedali a mamina sa zdvihla zo stoličky a išla si so šéfom dojednať dovolenku.
V kancelárii, kde som sedela ako návšteva, s ňou boli ešte tri kolegyne. Náramne sa čudovali, že ich kolegyňa ide na dovolenku s dcérami, ktoré už obe sú vydaté. A že nejde s manželom ako vždy. A že tie dcéry idú na dovolenku bez manželov a detí.
Tak sa tých dcér spýtali, že prečo ...?
A tie dcéry im povedali: „ Viete, my sme ten spoločný zájazd dali ako darček k 45. narodeninám našej maminy. Po smrti nášho otca ostala taká sama a cíti sa taká opustená, že ... no... preto tá spoločná dovolenka....“
Po chvíli sa kolegyňa vrátila do kancelárie a že super, má dovolenku! Že šéf síce trošku frflal, ale nakoniec ju dostala.
Kolegyne sa nezmohli na slovo. Ja som sa nezmohla ... úplne na nič.
Keď to všetko prefrčalo, tak som sa dozvedela, že manžel tej vždy milej a usmiatej pani náhle a nečakane a proti všetkým pravidlám prírody a ... nespravodlivo ... a ... a .... zomrel už pred šiestimi mesiacmi...
A nikto to nevedel. A nikto to netušil. Lebo tá pani to nepovedala ani svojím kolegyniam, s ktorými už dlhé, predlhé roky sedela v jednej kancelárii a boli to jej dôverné kamarátky.
Ani nechodila v čiernom.
Ani nebolo na nej vidno ten smútok, ktorý si v sebe nosila.
Tá pani to proste IGNOROVALA...!
Ignorovala smrť svojho muža ... a tu je to dlhé (ale asi najkratšie premýšľanie) moje:
Ignorovala preto, lebo ...
... lebo nevládala uniesť
... lebo chcela, aby všetko ostalo tak, ako bolo
... lebo nechcela meniť svoj (dovtedy) krásny život
... lebo nechcela súcit
... lebo chcela mať pokoj od toho všetkého ...
Neviem, neviem, práveže neviem, ale ... jedno viem ...: viem ju pochopiť....
