Babka moja milovaná sa po 5 rokoch "vylihovania" pozviechala z postele. Ani jej to netrvalo tak dlho.
Vyparádila sa do sviatočného.
Na kysuckých kopaniciach bolo v tej dobe v móde: čo najširšiu čiernu sukňu z čo najlesklejšieho materiálu. Bielu blúzku k tomu, čím viac čipiek a ozdobičiek, tým lepšie. Na to pletený svetrík, najmodernejší bol čierny s krásnymi ružovými alebo červenými ružami na ženskej hrudi a okolo pása zelené vyšívky.
Na hlavu šatku. Uviazanú "po babkovsky" - teda pod bradou. Bez tej sa nedalo vyjsť medzi ľudí.
Najsviatočnejšia šatka bola vlnená, mala taký bielo-smotanový podklad a na ňom krásne červené ruže s pravými sýtozelenými listovými tŕňmi:)
Moja babka vyobliekaná do sviatočného, dala na seba cez plecia sviatočný čierny vlniak a vošla do stodoly.
Vyutierala táčky. Teda fúrik:)
S tými táčkami išla 2 kilometre k šenku, kde bol džadek.
Kamaráti džadekovi jej pomohli džadeka naložiť na tie táčky a babka ho v zime, do svahu hore, do veľkého kopčiska, vyviezla sama bez cudzej pomoci! DOMOV ho doviezla!
Džadeka vyložila z táčiek, postarala sa o neho, prezliekla sa zo sviatočného do domáceho a akoby sa nechumelilo, zas na smrť chorá ľahla na posteľ:)
Neviem, neviem, či to náhodou nebolo niekedy vo februári a zrovna na Valentínka:)
V duchu si tajne myslím, že určite áno, ale babka by povedala, že " na jakego Vaľentynka? To kdo ...?"
Babkinu šatku (áno, tú vlnenú bielu s červenými ružami a zelenými lístkami ) mám jedinú hmatateľnú pamiatku po babke. Je v mojej skrini na poprednom neprehliadnuteľnom mieste a to som zvedavá, či si ju niekedy uviažem na hlavu "po babkovsky" a vezmem k nej táčky a ... pôjdem po ... valentínkovských cestičkách:)
A tu je ten jediný "živý" svedok tej táčkovej lásky:) :
