Mám za sebou hektické 2 mesiace. Každý zažil, nielen ja.
Domček som presne 5.3.2007 objavila na nete a bol rozprávkovo prenádherný. Každý má svoju rozprávku a tá moja nebola nijako výnimočne náročná.
Moje predstavy boli:
- nemať omnoho väčšiu plochu na upratovanie
- mať aspoň malinkatú záhradku
- domček by nemal byť starší ako 3 roky
Podarilo sa!
Presne o mesiac sme sa sťahovali. Nikto mi neveril, že sa mi to podarí tak rýchlo. Lebo v marci som pracovala 10 a viac hodín denne a po večeroch chodila podpisovať rôzne zmluvy o prevodoch. Všetci mi vyšli v ústrety aj v nepracovnom čase.
Po presťahovaní boli fofry ešte väčšie. Prehlásiť elektrinu, plyn, vodu, telefón, seba...:). Medzitým predať byť aj s komplet zariadením. Zas všetko odhlásiť.
Škatule, škatule, všade okolo, vyše mesiaca. Bolo ich vyše 60 a pritom sme si zo starého nebrali nič veľké; len knihy, oblečenie, kvety a osobné veci.
Od včera máme 3 skrine a začíname žiť v normále. Spávať na zemi budeme ešte niekoľko týždňov, lebo všetko, čo sme si vybrali v nekonečnom množstve ponúk rôznych predajcov nábytku, je aj tak len na objednávku s dodacou lehotou 5 - 9 týždňov. Pán predajca v Kike má dokonca zmysel pre humor. Lebo mi na môju hrôzu, že posteľ bude až o 6 týždňov, s gentlemanským mrkom v oku povedal: "Aspoň sa môžte na ňu dlhšie tešiť".
Záhradka je nádherná. Niekomu by sa možno nepáčila, ale mne áno. Lebo som nikdy žiadnu nemala. Páči sa mi každá burinka, ktorej sa tam darí. V záhradke mi kvitnú červené maky, väčšina porastu je žito (až dozreje, budem žať:) ) a mám tu aj nezábudky a poľné fialky. Kto sa trošku vyzná, pochopí, že je to natural pôdny porast, bez zásahu ľudskej ruky a fakt mi raz bude ľúto, až to začneme "planírovať a rekultivovať".
Už som si aj stihla porovnať život v meste a život na dedine.
Prvý obrovský rozdiel bol v správaní sa pracovníkov na obecnom úrade. Žiadne rady čakajúcich na chodbe bez stoličiek pre "stránky". Len čo som vošla do budovy, vyšli tri pracovníčky privítať ma a že čo si prajem. Dvere do každej kancelárie boli permanentne otvorené. Prihlásila som sa na smeti, k trvalému pobytu a k plateniu dani z nehnuteľností.
Všetko bolo za pár minút a ešte mi aj popriali, nech sa mi býva dobre že sú radi, že sme sa tam prisťahovali.
Neviem, prečo som si myslela, že hypermarkety sú najlacnejšie. Máme tu dva obchody s potravinami a jeden lacnejší ako druhý.
V našom dedinskom obchode ma tiež čakalo prekvapenie. Bola som tam nakúpiť raz a mali tam perfektné domáce pečivo. Keď som tam prišla druhýkrát, už nemali. Tak som sa spýtala, kedy bude. A pani pri pokladni mi povedala, že to pečie jej sestra a že mi napečie čo chcem a kedy chcem. Tekvicové pagáčiky a syrovo-paprikové oblátky som si objednala na piatok. Mám to na skok a teší ma, že do centra obce to mám takých 200 metrov a všetko je poruke a ľudia sú milí a ústretoví.
Z celého sťahovania mám fotodokumentáciu a nabudúce hodím na blog.
Uff, a je zo mňa dedinčárka!:))
Mala som rôzne povolania.
Predavačka.
Účtovníčka.
Teraz som a........a:)
A včuľ túžim byť záhradníčka, umývačka okien, upratovačka, kuchárka ... len neviem, či bude mať niekto ochotu ma zaplatiť za prácu doma:))
