Môj starý otec odišiel ako 25-ročný do vojny. Prvej svetovej. Z ruského zajatia sa vrátil asi tri roky po vojne, dovtedy ani nevedel, že skončila. Posledných 20 rokov svojho života spomínal najmä na svoju mladosť. Tá jeho mladosť bola vojna a zajatie. Vo svojom spomínaní sa nikdy nesťažoval. Aj keď hovoril o tom, ako mu guľka prestrelila profil tváre tak, že jedným lícom vošla dnu a druhým vyšla. Celé roky mal s tým zranením zdravotné problémy, lebo mu zasiahla aj nosné dutiny a hovorieval, že má „deravý nos a že mu tam furt ľuftuje“. Keď ho konečne poriadne vyšetrili, zistili, že tie guľky boli dve. Jedna odišla von, druhá ostala ...
Zážitky z ruského zajatia ... to by bolo na román! Páčilo sa mi, že nám, svojím vnúčatám, rozprával najmä tie príjemnejšie. A pre nás to boli tie najkrajšie rozprávky ... Najradšej som mala, keď sa popod fúz pousmial a povedal: „Ale barišňa bola dobrá ... Dala mi dobre najesť a niekedy aj potajomky prihodila viac ...“. Barišňa bola pani domáca v tom jeho ruskom zajatí.
Len niekedy si povzdychol, že tie vedrá malty, ktoré ručne vyhadzoval na lešenie o poschodie vyššie, boli niekedy po desiatich hodinách vyhadzovania ťažké - preťažké ...
Keď sa vrátil z ruského zajatia, nikto doma mu neveril, že je to on. Dávno ho „pochovali“. Vrátil sa zostarnutý, vychudnutý, zavšivavený, zarastený ... Až keď mame a otcovi odpovedal na pár „kontrolných“ otázok správne, zvítali sa ako sa patrí, dali mu najesť a ... do troch mesiacov mu našli nevestu zo susednej dediny.
Starý otec mal 31, stará mama 18.
Stará mama vždy na deň, keď jej oznámili termín svadby, spomínala tak, že sme plakali obe. Ona aj ja v rovnakom slede: najskôr od nešťastia a potom od šťastia:-)
Stará mama mi vždy hovorila: „Veď ja som bola vtedy ešte taká mladá ... a on taký starý ... Ale páčil sa mi, lebo mal dobré oči, usmievali sa na mňa ...Aj tak som sa bála, bála ... Prosila som mamu, aby ma ešte nevydávali ...“
Nebudem to naťahovať. Vyšlo to!:-). Manželstvo mojich starých rodičov ... tomu sa nevyrovná ... ani to moje!:-)))
A ten môj starý otec žil ako žil... Jedol klobásku, jedol sladké koláčiky, jedol všetko do radu. Celé dni fyzicky pracoval. Darilo sa mu, bol naučený robiť. Kúpil si prvé políčka, potom ďalšie a robil a robil.
Potom sa stal sa richtárom v jednej dedinke pri Martine.
Potom ho v 1953-ťom chceli zavrieť do basy.
Povedali mu, že je kulak.
Do družstva podpísal posledný ...
Keď ho okresné noviny pri jeho 90-tke „ospevovali“ ako náramného jubilanta, nepáčilo sa mi tam to, že ho nazvali „prestárlym občanom“ (Náš prestárly občan Ján S. sa dožíva v týchto dňoch významného životného jubilea ...) a potom aj to, že „aj keď nepodpísal do družstva medzi prvými (!! nebolo tam žiadne, že „úplne posledný“), považujeme ho za čestného občana a blahoželáme mu.“
Môj starý otec žil 93 rokov a bol by ešte žil a žil ..., ale „spravil“ to, čo spraví človek, keď mu umrie jeho partner, ktorého veľmi miloval ... umrel do roka od smrti svojej ženy...
