Uznávam, že to bola zbytočná buzerácia manžela, keď som vošla do kúpeľne a zbadala všetko dofŕkané od vody. Boli dni, keď to bolo pomaly hlavnou témou našej domácej komunikácie:-) Hrôzu, ktorú som spáchala na svojom manželovi, som si v celej svojej kráse uvedomila vtedy, keď sa jedného dňa vrátil z trojdennej služobky a priznal sa mi, ako je (mnou!) zmagorený.
On to umývadlo utieral tak ako doma ešte aj na tej hotelovej izbe!:-)
Keď sa mi s tým priznal, normálne som ho poľutovala a uznala som, že som na ňom spáchala „hriech“:-) Pocítila som tú trápnosť nad trápnosť a keď sa môj muž svojím prirodzeným pudom sebazáchovy muža rozhodol, že s touto absurditou skoncuje, tak som nenamietala:-)
Už si vôbec nevšímam, keď vojdem do kúpeľne, v akom stave je umývadlo. Výrazne mi k mojej duševnej pohode dopomohlo aj to, že som začala nosiť okuliare a tie si do kúpeľne neberiem:-)
Dnes to funguje tak, že si poutieram len sama po sebe, lebo mne sa ešte nepodarilo dopracovať sa k takej dokonalosti, aby som utierala aj na hoteli:-). Moja diagnóza utierania ešte nemá patologické prvky:-)
Ale keď som počúvala Zuzku B., hneď ma napadlo:
„Zuzka, len Ty utieraj to umývadlo ... . Ale keď sa raz vydáš, nech Ťa ani nenapadne chcieť niečo také aj po manželovi!“:-)
Žena dokáže muža zblbnúť často až tak, že by sa nikdy sám nedopracoval k podobnému zblbnutiu.
A správnej žene časom dôjde, že tým zblbnutím muža zblbla hlavne seba samú...:-)
