Každá z nás z času na čas ide niekam, kde sa treba vyfintiť ako do koča.
Treba alebo netreba?
Do práce v korporátnej firme, na slávnostnú rodinnú udalosť, na ples, na svadbu, do kostola ...
Niekto to má v sebe, skoro ako vrodené.
Ja nie.
Pre mňa vždy bola dilema dať na seba niečo, v čom ostanem a neprestanem byť sama sebou.
V mojej profesii bol taký nepísaný kódex, že je vhodné byť oblečený podľa dress code firmy, do ktorej idem vykonávať svoju prácu.
Ako len rada som chodila do firiem, kde neboli všetci muži len v oblekoch a ženy len v kostýmoch a na štekloch.
Keď som si už v posledných cca 10 rokoch mohla vyberať klientov podľa svojich sympatií, toto určite v mojom spontánnom podvedomí zohralo svoje. Nebolo prvoradé, to nie.
Mne sa celkom pozdáva ten dress code z éry našich starých mám. Žiadne extra fintenie a predvádzanie sa jedna pred druhou. Bola blúzka, šatka, sukňa, šatová zástera, kabát, kožuštek. Dlhé roky slúžili na oblečenie tie isté veci.
Ženy sa podobali jedny druhej. Vlasy pomaly nebolo vidieť. Účes rovnaký. Len farba vlasov iná.
Niekedy rozmýšľam podľa čoho si vlastne chlapci vyberali svoje frajerky, svoje ženy.
Na poli pri práci, alebo niekde na zábave?
Alebo cítili, že zafungovala chémia, ktorej dnes hovoríme iskrenie?
Ktovie, či by som dnes už vedela nájsť toho svojho.
Ktovie, či by si on našiel mňa.
Netuším, podľa čoho a akých kritérií si dnes mladší ako ja vyberajú svojich partnerov.
Mám ten výber už za sebou, tak to neskúmam, veď načo aj?
Verím tomu, že je to podobné ako voľakedy.
Možno ani nie je.
A možno je.
Kupodivu, poznám z blízkeho okolia najmenej tri mladé páry, ktoré si vyberali podobne ako ja.
Teda nie podľa koča, ale do voza:-)
