Ten prvý Miňo si pre spracované doklady neprišiel.
Priniesla som mu ich domov.
Cena bola prijateľná, 1 007 Sk podľa cenníka, dostal max. zľavu.
Zaplatil hneď a na ruku, do poslednej koruny ( rok 1993+) a ešte aj tringeltík nechal (3 Sk), o nejakom vydaní drobných nechcel ani počuť.
Poďakovala som sa, usmiala a rozlúčila podaním ruky ...
Ten pán mi ju vzal do oboch dlaní a ... pobozkal ...:)
Ten druhý Miňo si pre spracované doklady prišiel osobne.
Nestihla som odsledovať, na ktorom zo svojich meďákov a spol.:)
Pozorným orlím okom mrkol na faktúru, bola presne podľa cenníka. Bez zľavy, ale prijateľná.
Chcel zaplatiť hneď a na ruku.
Suma na úhradu bola rovných 1 007 Sk ( tiež rok 1993+).
Položil mi na stôl 1 010 Sk.
Vypísala som doklad o úhrade, vybrala zo šuflíka kovovú pokladničku, že vydám 3 Sk, ale, ale ...!
Neboli tam! Nemala som drobné nielenže vo firemnej pokladničke, ale ani vo vlastnej pokladničke - peňaženke.
Pozrela som smerom k nemu s takým tým laním ospravedlňujúcim sa pohľadom ...
"Nemám, fakt vám nemám vydať..." - ospravedlňujem sa a v hlave mixujem myšlienky, asi mu tú desaťkorunu vrátim, nejako tú "stratu" 7 Sk prežijem:)
Predbehol moju myšlienkovú mixáž:
"To my dobre poznáme, milá pani, tieto fintičky, na mňa s týmto nechoďte, na mňa to neplatí" - usmieva sa sa na mňa a ja presne viem, čo si v tejto chvíli o mne myslí...
A pokračuje skôr než som sa stihla nadýchnuť:
"Však nič až také sa nestalo, poznačte si do diára, čo mi dlžíte a pri ďalšej fakturácii mi to vyrovnávate. Úrokovú kompenzáciu vám darujem, ste mi sympatická, tak preto." - usmial sa a odfrčal.
Podávanú ruku odignoroval.
Moja prvá reakcia bola, že som si do kalkulačky nahodila výpočet hodnoty toho úroku:)
