Môj sentiment o ... mojom "milovanom" hypermarkete:-)

Na novom sídlisku (s večne stojatou vodou pred naším barákom po každom daždi) bol jediný maličký obchod, v ktorom bolo ... VŠETKO! V utorok a piatok doviezli mäso a tak boli fronty, v ktorých som sa zoznámila so všetkými novými susedmi. Niekedy v tom obchode niečo chýbalo, ale človek si privykol žiť aj bez toho a nijako zvlášť ma to netrápilo ... Rátala som korunky, presne som vedela, koľko si môžem dovoliť minúť za jeden deň. A vo voľných chvíľach som štrikovala, vyšívala, šila, čítala knihy a hlavne – venovala sa svojím detičkám. Potom som si ledva – preledva („pani, keby ste mali aspoň výučný list, hneď vás zamestnáme, ale načo nám je vaša vysoká ekonomická?“) našla zamestnanie, môj muž pracoval na zmeny a tak nejako sa nám podarilo, aj bez pomoci rodičov, vychovávať naše dcérenčiatka (tak som im vtedy hovorila). Po „nežnej“ som ja prvá dobrovoľne opustila dobrý flek v štátnom podniku a začala podnikať vo svojom odbore. „Veľká“ firma môjho muža, ktorej naše sídlisko patrilo, o pár rokov neskôr skrachovala a tak tiež začal podnikať vo svojom odbore. Obchodík na našom sídlisku skrachoval tiež a my sme chodili na bicykloch nakupovať do vzdialenejších obchodov. Naše sídlisko chradlo, „vodná nádrž“ pred naším barákom bola po každom daždi väčšia a väčšia ... A jedného dňa sme všetci obyvatelia sídliska zajasali radosťou, keď sme videli, ako si jeden dobrodinec-podnikavec prerába garáž na obchodík s ... so VŠETKÝM! Znovu sme tam stáli fronty, ale ako radi!:-) Dokonca mal otvorené aj v nedeľu doobeda, to bolo!:-) Potom sme sa zmohli na auto a stali sa vegetariánmi a tak namiesto kila mäsa som domov vláčila 5 kíl zeleniny a ovocia:-). Z detičiek sa stali slečny a potom nám odišli študovať do Blavy. Tak sme im oznamovali novinky z nášho sídliska. Napr. : ...„začali nám pred domom stavať hypermarket!“:-) Postavili ho tak rýchlo, že dobrodinec-podnikavec ani nestihol dostatočne včas skrachovať!:-) Hrdinsky sa snažil oddialiť krach, ale LEN jeho hrdinstvo nemohlo stačiť ... Bolo mi to fakt ľúto, keď jedného dňa sa z jeho garáže-obchodíku stala opäť garáž.... A chodili sme nakupovať do hypermarketu! Boli sme celí nadšení! Mali tam nielen VŠETKO, ale ešte aj viac než VŠETKO! A aké lacné a ako pekne zabalené! Huráááá, máme hypermarket na našom sídlisku! Prvý ošiaľ radosti opadol, bezduché a bezcieľne lozenie pomedzi regále ma prestalo baviť. Prečo...?Lebo ... hľadám jačmenné krúpky a nikto mi nevie povedať kde sú. Alebo keď „vie“, tak ma pošle úplne inde. A mne sa TAK VEĽMI NECHCE meniť svoje dlhoročné, prácne vypestované návyky:-). NECHCEM ten mne neznámy tovar, nechcem čítať tie návody a zloženia všelijakých výrobkov, ktoré sú písané tak zložito, často len na maličkých štítkoch v preklade do slovenčiny a takým maličkým písmom, že moje okuliare s hnevom protestujú!:-). CHCEM LEN TO, čo mi stačilo k životu celé roky predtým: chlieb, mlieko, zeleninku, ovocie, syry, jogurty, strukoviny, múku, ryžu, niečo na hygienu a niečo na pranie. NECHCEM tie tisíce mne neznámych výrobkov! Ani len zoznámiť sa s nimi nemienim! Som z nich dezorientovaná (možno preto, že nesledujem pozorne reklamu na ne:-) ) a keď si čítam ich zloženie, už pri čítaní „choriem“ z tých éčiek, farbív, glutamánov, emulgátorov, stabilizátorov .... Toto že mám jesť???:-)Naučila som sa žiť s „naším“ hypermarketom:-) Chodím tam pravidelne raz do týždňa. Vo fronte pri pokladniach už nestojím s našimi susedmi, ale s cudzími ľuďmi. Mám tam už „svoje“ regáliky, v ktorých si nájdem, čo potrebujem a vie ma teda riadne vytočiť, keď mi „prehodia“ môj systém a niečo preložia niekde inde. Najhoršie je, že keď sa pýtam, tak ani sami nevedia kde. Vidíte, nakoniec ani až tak nenadávam na ten hypermarket pred naším domom. Na čo nadávam stále, už celých 25 rokov, je tá veľká kaluž pred naším domom po každom daždi. Tá nám je verná, tá nám ostala:-) Je totiž presne z opačnej strany nášho baráku ako ten hypermarket:-)