O manželskej nevere trošku s humorom:-)

Píšem o ňom už v čase minulom, lebo ... no, už 7 rokov je niekde inde ako ja. TAM, kde sa raz premiestnime všetci:-) Na môjho kamaráta som si spomenula nedávno, keď som v jednom mesačníku pre zdravý a dlhý život čítala názor jedného MUDr. na vernosť a neveru. Ten pán v tom článku svojím (a svojským) spôsobom obhajoval manželskú neveru, hovoril niečo o tom, že vernosť si možno len a len zaslúžiť a nie vymáhať právom. Určite s ním súhlasím, veď som ešte nikdy nikde nečítala žiadny zákon, ktorý by zakazoval a trestal manželskú neveru:-) Samozrejme, že hovorím o oficiálnej Zbierke zákonov:-) Môj kamarát manželskú neveru nikdy neobhajoval; on proste ... konal!:-)Bol to človek, na ktorého ženy priam leteli a je nepodstatné, že som nikdy nepochopila prečo?:-) A on mi rozprával "historky" svojich nespočetných nevier. Pritom prísne dbal na dve pravidlá:- jeho manželka NIKDY a v žiadnom prípade nemá nárok na neveru- on vždy a všade, ale za podmienky, že to jeho manželka nikdy neodhalí Jeden z jeho autentických zážitkov sa odohral na chate na Popradskom plese. Bol tam ako tréner mladých lyžiarok - nádejných talentov:-) Jedného dňa bolo také pravé tatranské zimné počasie, prišla chumelica, vietor, tma atd. A jedna z jeho zverenkýň sa stratila, vrátila sa na chatu neskoro večer, bola celá uzimená, na nohách omrzliny ... Kamarát považoval za svoju psiu povinnosť sa o ňu postarať po každej stránke. Najskôr sa bál zavolať k nej lekára, bál sa, aby z toho nemal nejaké nepríjemnosti. A tak mu chatári poradili, nech jej celú noc zahrieva omrzliny teplom vlastného tela:-) Ďalší vývoj situácie by som ani nemusela opisovať, vzájomná príťažlivosť a tak a tak ...:-) Ale predsa len napíšem, čo sa stalo ďalej...Kamarát mal na druhý deň narodeniny a jeho manželka sa rozhodla, že ho prekvapí a príde mu osobne zablahoželať. Aj recepčného ukecala, aby mu nedal avízo vopred. Ráno kamarát počul tiché klopkanie na izbu a myslel si, že asi kamarátka zranenej, tak z postele len tak ledabolo zavelil: "Voľno!" Do izby vošla manželka, kamarát na ňu pozeral a neveril vlastným očiam, manželka pozerala na svojho neoblečeného muža ako sa túli na posteli pre jednu osobu k nejakej neoblečenej dievčine a tiež neverila vlastným očiam. Chvíľu tak spolu a vzájomne neverili vlastným očiam, ale kamarát začal veriť o sekundu skôr ako jeho spoluneveriaca a hneď na ňu spustil ... aký je rád, že prišla, aký je šťastný, že v deň jeho narodenín budú spolu a ... a ... a najmä ako je šťastný, že mu pomôže s tou zranenou, lebo zranená je zranená veľmi a on z toho bude mať také problémy, že možno skončí v base a to bude koniec s ich šťastným životom ... Zahrnul ju prívalom slov, ako sa celú noc snažil o zlepšenie zdravotného stavu dievčiny a že z naprostého zúfalstva dal na radu chatárov a zahrieval jej tie omrzliny vlastným telom, ale že už je v koncoch a nevie čo má robiť a že proste prišla v tej najpravejšej chvíli, akoby ju priamo sám pánboh z nebies poslal...!Kamarátova manželka totiž bola zdravotná sestra. Pozrela na dievčinu, videla, že pršteky na nôžkach nemajú žiadnu zdravú farbu, utekala na recepciu, zavolali vrtuľník a dievčinu odviezli do popradskej nemocnice.Môj kamarát túto historku zakaždým ukončil slovami: "Človeče, ja som ti mal také šťastie v tom celom prúseri! Veď mňa zachránilo len to, že tej holke nakoniec museli amputovať obidva malíčky na nohách a žena ani len nezapochybovala, že som robil aj nemožné, len aby som ju zachránil. Ale keby ... keby jej neboli amputovali tie malíčky, tak fakt neviem-neviem, či by mi žena uverila ..."