O (ne)strete záujmov ...

Často premýšľam o tom, či vôbec existuje taký stret záujmov, ktorý by spoľahlivo a bez kompromisných ústupkov, uspokojil obe (alebo tri, štyri ...) zúčastnené strany. Asi nie, moc tomu neverím. Napr. si vezmime pre začiatok LEN DVE zúčastnené strany: človek ako jedinec a spoločnosť ako súčet jedincov. Na prvý pohľad by sa zdalo, že to nie sú žiadni dvaja rivali. Bolo by to až utopicky ideálne, keby nimi neboli. Asi by sa patrilo, keby som to "podoprela" nejakými príkladmi, takže:1. človek ako jedinec nemá žiadnu veľkú ochotu a možno ani stimuláciu platiť veľké dane. Spoločnosť má stimuláciu vyberať od jedincov čo najväčšie dane.2. to isté platí v prípadoch odvodov do zdravotných poisťovní a sociálnej poisťovne.3. človek ako jedinec chce žiť čo najdlhšie, pritom poberať čo najvyšší dôchodok. Predstavte si, o čo ľahšie by to mala pani Radičová, keby priemerný vek Slovákov bol 62 rokov, čo sa rovná veku nároku odchodu na dôchodok?:-) Viem, že to nie je zbožné želanie pani ministerky (ani ako človeka, ani ako jedného zo zástupcov spoločnosti) a pritom musí "bojovať" s týmito kvázy antagonizmami:-) A snažiť sa uspokojiť človeka aj spoločnosť súčasne. Môj muž hovorí, že mám morbídne názory:-) Napr. nie je vo mne ani len náznak potreby žiť dlhšie, ako bude moja prospešnosť na tomto svete. Pod prospešnosťou si predstavujem asi to, že budem užitočná najmenej jednému človeku a na záťaž - ani jednému.Chcem byť zdravá, neodčerpávať z rozpočtu žiadnej zdravotnej poisťovne. Nechcem "vyrábať" štátu žiadne problémy, chcem, aby fungoval a aby sme v ňom boli všetci spokojní. Lenže...! Štát sa síce chváli, že sa nám predlžuje priemerný vek života a zároveň s tým narieka, že niet z čoho vyplácať dôchodky. Vyčíta nám, že nerodíme dosť detí, dosť pracovných síl, ktoré by v budúcnosti "zarábali" na nás, žijúcich a už nepracujúcich (radšej upresním, že nemyslím seba osobne, ja ešte stále pracujem...:-). Snažím sa celou silou svojej logiky pochopiť toto želanie spoločnosti. Vážne by to pomohlo? Vážne by stačilo, keby každá rodinka priviedla na svet priemerne napr. 2,5 detí? Mám veriť štátu, že všetky tieto deti nájdu pracovné uplatnenie, že všetky tieto deti bude mať za čo a z čoho a kým štát vzdelávať a tak pomôcť ich uplatneniu? A je fakt záruka, že aspoň 95 % z nich bude chcieť ostať pracovať na Slovensku? Niekedy ma napadá ... čo ak by sa nám ešte zvýšil stav nezamestnanosti? Čo ak by bolo treba štátu platiť na rôzne sociálne dávky a podpory ešte vyššie dane a odvody a ešte zvýšiť vek odchodu do dôchodku? Nie som AŽ TAKÝ rasista, ako to teraz vyznie, ale ... poznám, poznáme, možno aj vy poznáte ... také rodiny, kde sa tie deti rodia. Ešte vo vyššom priemere ako tých trebárs 2,5 detí na rodinku a nie som si istá, či sa NÁM (teda štátu:-) ) priamoúmerne s týmto prírastkom nezvyšujú aj výdavky na rôzne sociálne dávky a detské domovy a invalidné dôchodky a prevádzku zariadení, v ktorých izolujeme kriminálnikov...? Hrozné to takto na rovinu vysloviť, však?:-)Verím tomu, že som svoj volebný hlások vhodila tomu, kto tomu rozumie lepšie ako ja; i keď - výber je nie je fakt jednoduchý:-)Držím palčeky nám všetkým (jedincom aj spoločnosti), aby nám to vyšlo tak, ako si spoločne, t.j. bez stretu záujmov (:-) ) prajeme...