Lebo väčšina z nás žila a žije v priestoroch, ktoré nie sú vhodné na viacgeneračné bývanie.
Lebo vznikajú zbytočné problémy, každá generácia má svoje predstavy o fungovaní domácnosti.
Keď si založil rodinku syn mojej známej a na hypotéku si kúpili jednoizbový byt, dosť dlho rozmýšľala, či si s ním nevymenia svoj 4-izbový byt, v ktorom bývali len dvaja. Radila sa aj so mnou. Bez váhania som jej povedala, že nie je o čom rozmýšľať.
Jej syn mal jedno dieťa, druhé na ceste ... A izby v jej štvorizbáku boli využité asi tak, že v jednej bolo fitness absolútne nevyužívané a v druhej sklad nepotrebných vecí, ktoré sa možno raz budú potrebovať. Poznáme kedy (nikdy) :)
Po výmene si nemohla vynachváliť, že má o polovicu menej na upratovanie a vôbec nič jej nechýba.
V južanských krajinách sú synovia "bamubuccinkovia" úplne bežným javom. Synovia žijú s rodičmi až kým sa neoženia a neženia sa bohvieako rýchlo :))
A ich mamy sú pre nich tak prirodzene dominantnými ľuďmi v rodinke, že sa s nimi radia o všetkom a hocikedy.
Keď bol u dcéry na návšteve jej kamarát z jedného gréckeho ostrova, posťažoval sa jej, že nie je moc spokojný v práci. Dcéra mu povedala, že nech ju teda zmení, keď nie je spokojný. Bola polnoc, Pavlos nezaváhal ani minútku, okamžite vzal do ruky mobil a zavolal mame: "Mami, potrebujem sa súrne s tebou poradiť, či mám zmeniť prácu":)
Ono žiadny všeobecný návod na riešenie situácie, že kedy odísť od rodičov, neexistuje.
Žiť na vlastný účet nie je pre mladých ľahké.
Ale aj tak mám v sebe stále to presvedčenie, ktoré som realizovala vo svojej mladosti.
Že keď si začnem zarábať, mám odísť.
A keď mám svoju rodinku, tak fakt už neviem, či by to bolo lepšie žiť dvojgeneračne pod jednou strechou.
Tiež viem, že to v minulosti bolo bežné.
To mi netreba pripomínať ani náhodou:)
V našej rodinke to odlúčenie prebehlo úplne v pohode.
Dcéry si našli prácu mimo nášho bydliska a tak ani nebolo moc čo riešiť.
Moji švagrovia, ktorí ma dobre poznajú ( :) ) mi hovoria, že mám s rodinkami svojich dcér úplne ideálnu vzdialenosť.
Nemôžem byť u nich každý deň a pritom, keď je treba, môžem tam byť o hodinku.
Vraj tá vzdialenosť rodiniek mojich dcér do 100 km odo mňa je úplne ideálna:)
