Môžem, čoby som nemohla.
Dávam jej gastráč s nominálnou hodnotou 2,99 € (90,-Sk).
"Ďakujem, ďakujem, ste dobrý človek, viete pomôcť hladnému ..."
Po nejakej polhodinke odchádzam z parkoviska a tá pani sa tam motá naďalej, asi jej bol jeden gastráč málo na jej hlad.
Pozorujem ju, mám ju v dohľade.
Podídem bližšie k nej, som zvedavá:)
Nevšíma si ma.
Oslovuje iných.
Už nepýta gastráč na jedlo.
Už gastráč ponúka.
"Nekúpite, prosím pekne, gastráč za 2 euro? Pozrite, má hodnotu 2,99 euro."
Ľudia sa síce zo slušnosti pozrú, ale zatiaľ nikto nekúpil. Asi nedôverujú pravosti gastráča.
Ale ja viem, že je pravý:)
Nekúpim si ho späť ...? So ziskom ...? Alebo skôr asi ... so stratou ...?:)
Pripomenulo mi to príhodu, ktorú mi rozprával známy.
Tiež ho pristavil taký jeden hladný, čo pýtal peniaze na jedlo.
Známy ho pozval na jedlo: "Poď, kúpim ti žemľu, keď si taký hladný."
Bezdomovec mu odpovedal: "Keď ja žemľu neľúbim...".
