O jednom z nich som naposledy čítala a videla ho v telke medzi nezvestnými osobami, ktoré hľadá polícia. Naposledy bol videný u svojej sestry v Prahe. Bol to šofér z povolania. Ráno viezol ľudí na stavbu a večer ich odvážal domov. Medzitým mal kopec voľného času a tak hádzal drobáky do automatov. Neskôr už aj po fajronte hádzal a hádzal. Prehral dom, ostalo po ňom kopec dlhov a rozvedená manželka. Pritom, keď nehádzal, bol to mimoriadne fajn človek, samá pohodička.
Druhý z mojich známych mal tiež vzorovú rodinku. Lenže manželka bola barmanka, on za ňou chodil každý večer, tam sa naučil na ňu čakať hádzaním mincí ... Neskôr už chodil tráviť večery na iné miesta. Z úspešného podnikateľa sa stala zadĺžená troska.
To ešte nič nebolo oproti tomu tretiemu známemu. Tí dvaja pred ním minuli v drobných minciach len nejaké 2-3 milióniky. Na viac nemali.
Ale tento tretí mal podstatne viac. Asi tak desaťnásobne. Pohyboval sa v samých nóbl kasínach. Vystriedal niekoľko partneriek, jedna krajšia a mladšia od druhej. Už melie z posledného. Milióny len tak nepadajú samé od seba odniekiaľ z neba.
Premýšľam, čo asi je za tým všetkým. Prečo a načo...?
A to pritom som bola presvedčená, že dokážem pochopiť každého a všetko. Raz som dokázala pochopiť aj vraha. Ako osemnásťročná som praxovala na finančnom oddelení okresného úradu a dali mi na starosť vybaviť to, čo už dlho odkladali. Regresné náhrady. Za 2 mesiace som mala napísať pozvánky pre dlžníkov. Tí dlžníci neboli len tak obyčajní ľudia. Boli to ľudia, ktorí sa vrátili z väzenia do normálneho života a za svoj väzenský čas nestihli pouhrádzať svoje dlhy.
A tak som si raz podala ruku s vrahom. Prišiel a povedal: "Ja som ten vrah svojho otca." A vyrozprával mi svoj príbeh o otcovi - tyranovi celej rodiny. Celkom som ho pochopila, lebo neviem, čo by som spravila ja, keby som to všetko zažila na vlastnej koži.
Hazardných hráčov sa mi doposiaľ nejako nepodarilo pochopiť. A to mám prečítaného aj Dostojevského:)
Je to z pocitu nudy v živote? Z rutiny v manželstve? Asi nie ... Podľa mňa je to prachobyčajná choroba, s ktorou sa nikto nejde liečiť včas, lebo si ju neuvedomuje.
Prečo však človek ochorie touto diagnózou, to je mi záhadou.
Ja som vyznávačom prevencie voči všetkým chorobám. Čím horšia diagnóza, tým viac prevencie. Boj so závislosťami mám vymakaný. Robotu takú, že neexistuje sa nudiť ani chvíľu a proti manželskej nude sa mi darí "bojovať" v prevencii asi tak sto rokov dopredu:))) Ticho v manželstve nepoznám. Ani za cenu dialógu:
"Čítal si, čo včera písali v novinách? Že .... atd."
"To nebolo včera, to bolo predvčerom!" - ozve sa môj muž.
"Ááále, čoby predvčerom, včera to bolo!" - tvrdím svoje.
"Ako si môžeš nepamätať, kedy bolo včera a kedy predvčerom?" - rýpačná otázka z druhého mantinelu.
"Ja si dobre pamätám, čo bolo včera, to Ty si nepamätáš, čo bolo predvčerom!" - smeč na druhý mantinel.
"Aj minule si si pomýlila včerajšok s predvčerajškom, čo nepamätáš?" - odpoveď.
"No, minule som si síce pomýlila, ale tentoraz už nie!" - nedám sa a nedám!
Medzitým hľadám v kôpke prečítaných novín včerajšok a predvčerajšok. Našla som!
Ale neprezradím čo ...:)))
A tak na nejaké hazardné hry mi pri "vysokoproduktívnych a časovonáročných" manželských dialógoch neostáva už moc voľného času:)
