Utekal ako o dušu.
Vysoký, štíhly, športová postava.
Pribiehal s úsmevom víťaza maratónu.
Na ten zmeškaný vlak.
Pribehol zadýchaný. Chvíľu sa pred schodami pozastavil, poobzeral, asi sa chcel nadýchnuť na ďalší športový výkon.
Nakoniec predsa len úplne zastal a obzeral sa okolo.
Videl čakajúcu mladú dievčinu s obrovským kufrom.
Videl čakajúcu staršiu pani s obrovským kufrom.
A pomerne rýchlo zareagoval!
V okamihu priskočil ešte napoly zadýchaný k tej mladšej a opýtal sa:
"Dovolíte, môžem vám pomôcť vyniesť batožinu? - a bez toho, aby dievčina ako z reklamy odpovedala, už sa jej batožina vynášala po schodoch akoby sa ani nechumelilo, aj zadýchanie mu nejako po tých staničných strmých schodoch prešlo skoro ako samo od seba ...:)
S chuťou a nahlas som sa začala smiať!
Milujem rýchle, prekvapivé a nečakané momenty!
"Óóó, aké to je skvelé a fantastické a úžasné, že aj mladí muži pomáhajú takto ochotne a úplne bez vyzvania všetkým okolo...!" - okomentovala som hlasom, ktorý určite bolo počuť aj na vedľajšie nástupištia:)
Ale tie najväčšie prekvapenia ma ešte len čakali.
Keď sme s neterkou chceli tej staršej pani pomôcť s batožinou, vehementne a striktne odmietla. Že keď sa už s ňou dotrepala z tej diaľky až sem, tak to v pohode zvládne a nechcela pomôcť ani za ten svet.
Ďalšie prekvapenie bolo, že ten vlak nemeškal viac ako tých ohlásených 35 minút:)
