Tiež si pamätám, že som v daždivých a blativých dňoch nosila gumené galoše na normálnych topánkach (v deň telocviku na jarmilkách), vtedy to bola normálka.
A na jeseň 1969 som sa stala stredoškoláčkou!
Mojej mame - učiteľke na základke, na ktorú som chodila, veľmi odľahlo. Celých 9 rokov mala výčitky svedomia, že určite mám "samé" len preto, že na tej škole učí a dokonca ma štvrtej triede aj sama učila.
Na strednej som veľmi chcela obhájiť svoju povesť dobrej žiačky. Výbornej žiačky! Prihlásila som sa do všetkých nepovinných predmetov, do všetkých krúžkov a mimoškolských aktivít. Recitovala som (vo všetkých dvoch jazykoch, slovenčine aj ruštine), hrala ochotnícke divadlo, zúčastnila sa všetkých olympiád, stala sa predsedkyňou triedy, podpredsedkyňou školského výboru:)
Na všetkých hodinách som sa iniciatívne hlásila k odpovedi, po 2 mesiacoch často aj vtedy, keď som ani poriadne nevedela o čo ide:)
Jedným slovom - vybudovala som si povesť, ktorú som mala "vybudovanú" aj na základke.
Pritom som bola flákačka prvej triedy! Všetky tie moje aktivity ma automaticky ospravedlňovali pri všetkom, pri čom sa iní poctivo natrápili.
Prvé, čo som spravila v druhý deň školského roku 1969/1970 bolo, že som si "večným" perom vyryla do lavice nápisy, ktoré som mala na lavici v základke.
Teda "Rusi preč!" a "Dubček je geroj!". A podobné. Pár týždňov - a gumovala a šmirgľovala som tie nápisy môjmu srdcu blízke.
Riaditeľ školy bol normálny človek. Rozumom, srdcom aj dušou. Normalizácia ho z funkcie odstránila až o nejaké dva mesiace. Keď som k nemu išla prvýkrát, trošku som habkala, keď som ho oslovovala "Pán riaditeľ...". Neprotestoval, dokonca sa na mňa usmial, lebo už zaregistroval aj zopár súdruhovských oslovení.
Po ňom prišiel riaditeľ školy ... no niečo príšerné! Hneď ma zvozil, keď som ho oslovila "pán riaditeľ". Že pánov už nemáme a nech si raz a prevždy zapamätám, že on je "súdruh riaditeľ"!
Zapamätala som si, aj keď sa mi zopárkrát stalo, že som sa pomýlila, ale rýchlo som sa opravila.
Svojimi rôznymi aktivitami som si onedlho "získala" aj toho nadovšetko komunistického direktora školy. Jeho krstné meno bolo Serafín a mal chvíľky, keď mu vôbec neprekážalo, že ho jeho " hlboko sa kloniaci" kolegovia oslovovali "Serko":)
Reprezentovala som školu, vždy som všetko vedela, nikdy som nič neodmietla.
Dokonca sa mi podarilo na školskom výbore niekoľkokrát presadiť svoje.
Aby nevyhodili zo školy žiačku, ktorá v treťom ročníku otehotnela.
Aby nevyhodili zo školy moju kamošku Bee Gees, ktorá nosila príliš krátke sukne a nesprávala sa nijako v zmysle "socialistického" človeka.
Tiež ja som raz mala na mále. Keď som ani len nezatušila, že budem vyvolaná z predmetu "socialistická ekonómia". Veď som bola zvyknutá na štandard, ktorý som si sama vykonšpirovala, že sa vždy prihlásim ako prvá na začiatku roku a potom mám také 2 mesiace pokoj. Ledvo prešiel mesiac a profáčka sa rozhodla, že ma vyvolá mimo všetkých mojich pravidiel:)). Téma bola "monopol zahraničného obchodu".
Vtedy som prvýkrát v živote dostala štvorku. Lebo sa hanbila dať mi päťku ako žiačke s výbornou povesťou!:)
Pri odpovedi som neustále tvrdila, že monopol je to najväčšie zlo a že teda aj monopol zahraničného obchodu je zlo. A podobné kecy, horlivo som kecala veľmi dlho:)
Kto trošilinku porozumie, vytuší, že VTEDY bol pojem "monopol zahraničného obchodu" niečo tak skvelé, neohroziteľné a najväčší vynález socializmu, že lepšie už nič sa vynájsť nedá. A ja som neustále trvala na svojom, že monopol je to najväčšie zlo!
O 20 minút nielen celá zborovňa, ale aj celá škola vedela, že Jana Zwardoňová dostala štvorku z ekonómie! Stala som sa hrdinkou školy! Dokonca mi prišli vysloviť sústrasť ( a zároveň mi úprimne blahoželali k môjmu výkonu) aj niektorí profáci:)
Postupne zo školy odchádzali jeden po druhom. Lebo sa to tam za "Serka" už nedalo vydržať.
Koniec je ako v rozprávke. "Serko" umrel, vraj sa upil k smrti, a tá profáčka, čo sa vtedy odvážila dať mi štvorku, je sesternica môjho muža, ale vtedy to ešte ani len netušila:).
Rovnako ako to, že raz bude manželkou toho direktora školy, ktorého som mohla oslovovať "pán riaditeľ".
A tá žiačka z nižšieho ročníka, ktorá počas štúdia otehotnela a išla som za ňu orodovať u toho nemožného direktora, tak tá si asi po 25 rokoch prenajala spolu s manželom ten dom, v ktorom som žila s rodičmi a súrodencami v centre Čadce celých 24 rokov. Dozvedela som sa o tom len úplnou náhodou, keď mi jej manžel prišiel na stretnutí kysuckých autorov v čadčianskej knižnici v roku 2006 darovať dve knižky plné krásnych kysuckých rozprávok. Ako autor, jasnačka:)
