Moja generácia (som ročník 1954) mala v podstate pohodový život.
Že som išla do jaslí v necelých 5 mesiacoch, si už nepamätám a nevnímam to ako nejakú nepohodu.
Mám fotku z jasličiek, kde sme všetky deti v rovnakom oblečení a usmievam sa.
Mám oblečené šortečky. Usmievame sa skoro všetci. Niektoré deti sa aj mračia, ja nie.
Usmievam sa:-)
Že som bola v nejakej ortéze, kvôli kĺbom, si tiež nepamätám.
Prorokovali mi, že nikdy nebudem lyžovať a budem mať kačací krok.
Prelyžovala som, prebicyklovala a chod mám úplne normálny.
Detstvo bolo OK. Mala som v desiatich rokoch 3 mladších súrodencov a starala som sa o nich tak, že som ich vedela aj prebaliť, vyzdvihnúť zo škôlky a dať im najesť.
Dnešným deťom sa o takom niečom ani nesníva.
Viem to. Mám 3 vnúčatá. Trávim s nimi celkom dosť času.
Vážne ani netušia o nejakom nesplachovacom záchode alebo o neexistencii telky.
Žijem si fajn a pradávno som akože zabudla o nejakej okupácii v roku 1968 zrovna na moje meniny.
V posledných dňoch si na tie tanky spomínam.
Zničené ulice, na ktoré sme kreslili buď vápnom alebo tehlovými kriedami nápisy "RUSI DOMOJ"!
O svojich posledných rokoch života som mala inú predstavu.
Že si to užijem v zdraví a so svojimi blízkymi v pohodičke.
No a prišlo také niečo, že pandémia. A možno aj vojna.
Ľudia sa zblbli. Šibe hlavne tým, ktorí majú moc.
Majú moc a majú jej moc.
Nebojím sa ani náhodou o seba. Mám to čoskoro za sebou, nemienim tu trčať večne.
No ale čo tí moji potomkovia?
Bude stačiť, aby vnúčatká kreslili kriedou na cestu: RUSI DOMOJ! ?
