Keď som prišla na rad, spýtala som sa pasovej colníčky, prečo som tu čakala tak dlho.
"Máme štatistiku. Je povinná. Zisťujeme koľko ľudí prejde hranicami, na ako dlho, kam a prečo."
Podala mi písomný dotazník. Na všetky otázky som odpovedala NEVIEM.
Neviem kam.
Neviem na ako dlho.
Neviem účel.
Šľak ju išiel trafiť.
Povedala mi: "Nemáte počas jazdy autom zapnuté bezpečnostné pásy."
"No, nemám..."
"Tak vám dám pokutu za to."
"Nedáte."
"A prečo by som nedala?"
"Lebo toto tu nie je jazda. Je to nepatrný pohyb vozidla - necelý kilometer za poldruha hodiny."
"Zmiznite, nech vás nevidím!" - zavrčala na mňa.
"Ale viete, vy tu ste pre nás, pre ľudí a nie my pre vás. U mňa ste mojím sluhom. Tým, kto za moje peniaze slúži mne."
Ja viem, bolo to trošku kruté, ale nič rozumnejšie iné mi v tej chvíli nenapadlo.
Produkt mojich úst je väčšinou vždy nepríjemnejší ako produkt mojej mysle:)
A keď som si dnes počas cesty z Bratislavy do Piešťan po tretej poobede prečítala na ceste postupné obmedzenie rýchlosti zo 130 až na 20 km smerom k parkovisku neďaleko Piešťan a ako účel obmedzenia rýchlosti bolo napísané v bielom okrúhlom políčku s červeným lemovaním "STOP POLÍCIA" a pod tým "prieskumná štatistika", už som sa zas tešila, čo do dotazníka napíšem!:)
Niekoľkokrát, že "NEVIEM".
Mala som smolu, zrovna mali záverečnú:)
Moja škodoradostná ambícia pofidérneho víťazstva nad štátnou správou mi zas raz vyšla nazmar:))
