Keď sme boli malé decká, otec nás poslal priniesť uhlie. Pred jednou firmou neďaleko nášho domu zložili kopec uhlia. Každý večer sme tam chodili s kýblom a otočili sa aj zo 5-krát. Nakladali sme holými rukami, hoci kopa bola riadne zasnežená a vonku mrzlo.
Zima na Kysuciach bola krutá a dlhá.
Vždy sme chodili až po zotmení a museli sme dávať pozor, aby sme nikoho nestretli.
Keď sme niekoho v okolí zbadali, museli sme si čupnúť za prvý plot.
Za každý kýblik uhlia sme boli pochválení viac ako za jednotku v škole.
Raz sme sa tiež ako obvykle priplížili ku kope koksu, nikde nikto a keď sme začali nakladať, počuli sme, že niekto je nablízku.
Ale nebolo kam zdrhnúť a plot bol ďaleko.
Čušali sme, ani nedýchali, ruky nám omŕzali, nohy ziabali.
Keď sme to už nevydržali a začali napĺňať kýbel (lebo vrátiť sa domov s prázdnym by bola hanba a tie reči k tomu!:) ), tak sa z druhej strany kopca koksu vynorila postavička a ... boli to susedovie deti! Fuj, to nám odľahlo!:)
Odkedy som sa vydala, mám zakázané kradnúť. Môj muž má v sebe prirodzený cit pre spravodlivosť a keď som raz z roboty priniesla domov 10 hárkov papiera a 2 obálky, skoro ma poslal s tým späť hneď v tej chvíli. Nemusela som hneď len preto, že vráta podniku už bol zamknuté.
A chúďatká detičky! Tak tie nielenže nemohli nič čmajznúť zo škôlky, ale raz, keď našli na chodníku dvadsaťkorunáčku ( a celé sa tešili z toho náhleho zbohatnutia), tak ju museli ísť vrátiť do najbližšieho obchodu, lebo podľa môjho muža to určite stratil nejaký zákazník a príde ju hľadať.
Predavačka v zelovoci si ju strčila do vrecka, ani okom nemihla:)
Výchova detí sa aj vďaka tomuto "príkladnému ponaučeniu" podarila.
Dnes už nekradneme celá rodinka!:)
Nielenže nekradneme, ale mračivo sa pozeráme na tých, ktorým sa to podarí:)
Keď nám jedna moja top-kamoška ukazovala, čo všetko "kúpili" na poľskej burze (ach, Grzes, sorry, sorry ...:) ), tak moje dcéry veľmi zmiernili tempo napchávania sa krowkami:))
Alebo keď tá istá moja top-kamoška robila v istej za Mečiara sprivatizovanej konzervárni, kde pracovala platená "security" na vrátnici a prezerali všetky tašky okrem kabeliek (to viete, že všetci pracovníci mali velikááánske kabelky!:) ) a potom sa tí pracovníci viezli domov v autobuse a ten náhle zabrzdil a všetky kabelky popadali na zem aj s obsahom, po autobuse sa váľali papriky, rajčiny, rôzne konzervy a keď šofér zareval "baby, tak si to aspoň pozbierajte!", tak nikto nič ...
Kradne sa stále. Že padol socializmus, to sme sa potešili. Že mnohým padla možnosť kradnúť, to už nebolo až také potešenie.
To, že dnešné kradnutie už nie je o fazuľkách (alebo o kýblikoch uhlia:)) ), je každému jasné.
Kradnutie sa zsofistikovalo.
A je ťažko - preťažko postihnuteľné.
Ale je neodškriepiteľný fakt, že majitelia "skrachovaných" (alebo žeby vykradnutých?:) ) firiem sú (takmer) najbohatší ľudia.
Tak im treba! Mali sa vydať (oženiť) tak dobre ako ja a mali by s kradnutím raz a prevždy pokoj:)
P.S.: Ja viem, že vyhodiť niekoho z domu s prineseným bavorákom a niekoľkými listami vlastníctva na nehnuteľnosti je trošku ťažšie ako s tými 10 kancelárskymi papiermi a 2 obálkami, ale "výchova" začína od piky:)
A keď mi niekto bude chcieť povedať (napísať), že moralizujem, tak moja odpoveď je: NIKDY TO NEROBÍM.
Lebo ja nie som ten správny človek na výchovu iných; dobre to viem...:)
