Prišiel ponúknuť drahé víno.
Nič pre mňa. Pijem len pivo desinu.
Okrem toho som bola vodič ako obyčajne vždy, keď sa vyskytne príležitosť vypiť si:)
Kolega tiež nie je milovníkom vína, tak sa "podomový" ešte ani poriadne neusadil a už som nahnala ("pozvala") do mojej kancelárie všetko prítomné z okolitých kancelárií, kde som bola ako nájomca.
Bol fakt divný. Hneď ako prvé mu prekážalo, že som (na jeho vyzvanie priniesť poháre) priniesla poháre podobné horčičákom. Že vraj na to víno sú absolútne nevhodné. A či nemám vínové poháre. Odvrkla som, že nemám, lebo načo aj.
Degustátori z vedľajších kancelárií sa usadili a začala vyučovacia lekcia.
"Podomového" som nenápadne požiadala, nech to skráti, lebo to fakt začínalo vyzerať na dlho.
Vynechal presné mnohopočetné lokality francúzskych, belgických, argentínskych a talianskych lokalít, kde sa urodilo hrozno, z ktorého to víno je.
Na ďalšie moje požiadanie vynechal aj ročníky a názvy vínnych rév.
Keď to mám skrátiť - rovno som ho vyzvala, aby sme prešli k degustácii a aby ulial.
Ľudia moji, ten objemný náklad, čo vliekol a konečne otvoril, bola chladnička plná desiatich fliaš najznačkovatejšieho vína! V tej chvíli som prvýkrát oľutovala, že nie som konzumentom vína. Ešte viac mi bolo ľúto, že tam nie je môj muž, ktorý konzumentom je:)
Ale dlho som si nezúfala nad svojím debaklom, lebo kým nalieval do horčičákov, pozorne som vnímala okolie.
Moje okolie bol on, jeho značkový oblek a horčičáky.
Ako prvé som si všimla, že ulial len na dno, ledvo centimeter. Škrbliak jeden skupánsky!:)
Ako druhé som si všimla, že na rukáve saka obleku Hugo Boss mal šlendriánsky ustrihnutú cenovku.
Áno, bol to presne môj typ "podomového"!
A keď som medzi tou záplavou kecania stihla zaregisrovať vety: "Aj viceprezident banky si kúpil za 100 tisíc a dal som mu faktúru za reklamu namiesto za víno, viem vám vystaviť doklad na čo si poviete, na dopravu, na inzerciu, na propagačné ... no problem..."
Zaujala ma najmä jedna veta prehodená len tak medzi rečou, medzi tým množstvom iných ... :
"Keď to víno raz ochutnáte, prídete na to, na čo sme prišli aj my s mojou ženou. Že už nikdy neodoláte a každý večer si dáte fľašku tohto skvelého vína!"
Seansu som ukončila rýchlo. Že ďakujeme, že to víno je drahé a že sme ho málo degustovali na to, aby sme podľahli jeho čaru.
Vtedy sa konečne prejavil! Konečne som "podomového" videla v celej svojej nahote!
Videla som ho presne tam, kde som chcela už na začiatku.
Chvíľa môjho uspokojenia sa z vydarenia sa "obchodnej prezentácie" sa blížila.
Začal na mňa jačať:
"A čo? Nič si neobjednáte? Žiadnu zmluvu na pravidelný odber nepodpíšeme? A čo si vy myslíte? Že ja si tu len tak prídem, ponúknem vás vínom, hodinu vám prezentujem môj produkt a vy si nič neobjednáte? Čo si myslíte, že ja tu chodím zadarmo? Mne tým vznikajú náklady! A keď nič nepredám, som v totálnej strate!"
A pokračoval:"Si nemyslite, moja rodina bude kvôli vám hladovať! Lebo keď si nič nekúpite, budeme hladovať! Ja, moja žena a moje dve deti! Neviete asi, čo budeme jesť, keď všetci zákazníci sa zachovajú tak ako vy?"
"Viem." - na túto chvíľu som čakala od samého začiatku, len čo mi zaklopal na dvere.
"Otvoríte si fľašku vína z vášho kufríka" - odpovedala som mu.
