Rodičmi sme sa stali klasickým spôsobom v 70. rokoch minulého storočia aj tisícročia. Vtedy to bolo normálne tak, že dokončiť školu, založiť si rodinu, zohnať byť.
Nám sa podarilo úplne plánovane mať prvé dieťa ešte pred skončením mojej školy, keďže som študovala diaľkovo, bolo to vlastne jedno. Keď sa dieťa narodilo, bola som v poslednom ročníku VŠ, manžel na základnej vojenskej službe, bývali sme v garsónke pridelenej mi mojím zamestnávateľom.
Deti som mala preto, že som nedokázala odohnať svoju prirodzenú túžbu po nich, nešlo to nijako, neboli vtedy žiadne "odďaľovače" túžby mať dieťa ako napr. cestovanie kade-tade, budovanie kariéry, primerané materiálne podmienky a neviem čo ešte, čo dnes posúva vek rodivosti smerom hore, vyššie.
No kdeže, kdeže. Mne bolo úplne fuk, že bytík máme malý, vzdelanie nedokončené, pracovná kariéra asi tak aká?
Bola som šťastná-prešťastná, keď som vypadla zo staršieho rodičovského domu, kde som si takmer všetok voľný čas minula na robotu okolo domu. U nás vtedy na Kysuciach vládol celkom obstojný patriarchát a tak, keď sme v dome boli 4 ženy a dvaja muži, na nejakú emancipáciu sme mohli zabudnúť:)
V tom čase som závidela ľuďom, ktorí bývali v nových činžákoch, super panelákoch, ktoré vyrastali ako huby po daždi. Žiadne prikladanie uhlia do kotla, žiadne pílenie dreva, žiadne šetrenie teplou vodou, žiadne natieranie okien, rín, rýľovanie záhrady, zametanie chodníka ...
Škôlku pre deti sme dostali bez problémov, bola podniková, hneď vedľa nášho paneláku. Tešila som sa ako malé dieťa!:)
Panelák bol môj vysnívaný sen.
Ktorý sa mi splnil.
Prvých 15-20 rokov to bolo super.
Všetci v paneláku sme boli mladí ľudia s malými deťmi a tešili sme sa zo života.
Potom prišli prvé rozvody, viac ako polovica z nášho vchodu sa rozviedli.
Nálada už nebola nijako jasavá, vždy sme sa všetci pozdravili, jasot vymizol, každý si žil po svojom. Fabrika, od ktorej sme mali byt, skrachovala.
Potom prestalo fungovať všeličo. Raz spoločná anténa, raz spoločný kotol. Potom aj tie vytopenia z horných poschodí ... Okná bolo treba vymieňať, tapety strhávať, vymieňať rozvody, kuchynskú linku.
Zrazu som chcela ísť z paneláku preč. Niekam, kde nebudem musieť byť závislá na nikom inom, len na sebe.
A tak som z toho vysnívaného paneláku ušla zas rada podobne ako z toho rodičovského domu.
Kam asi?
No predsa znovu do rodinného domu:)
V ktorom už netreba natierať okná ani ríny. Ani objednávať uhlie a drevo na kúrenie. Stačí zapnúť jedno tlačítko a je tu teplo. Keď je moc teplo v lete, zapnem ďalšie tlačítko na klíme a je tu také teplo aké chcem.
Záhradu mi takmer automaticky zalieva nejaký sofistikovaný systém zo studne.
Vôbec sa nesťažujem, že som mama Husákových detí. Voľakedy som dostala nejaký bonus za to, že som mala deti, tuším 6 000 Kčs to bolo a viem, že som si za to kúpila práčku. Fungovala mi takmer 20 rokov a to som na nej prala asi tak 2 roky plienky dvom deťom non-stop.
To, čom som napísala, nie je ani náhodou žiadna spomienková nostalgia.
I keď viem, že presne tak to vyzerá.
Nie je to nič iné, len to, čo som zažila:)
