Stretnutia

Stretávala som ju na prechádzkach v našej dedinke. Rovesníčka s iným osudom ako mám ja. Onko pacientka. Tešiaca sa zo života.
Raz som ju zazrela z diaľky s miernou obavou. Nevedela som, že to je ona, nespoznala som ju už z diaľky. Bol vtedy tvrdý, ten najtvrdší lockdown. Ach, keď ma tu niekto načapá, ako sa vyhovorím? Čo tu robím? Som na poľnej ceste, nemám tu čo robiť, som od svojho domu ďalej ako mi nariadenie povoľuje.
Je jar. Prekrásne počasie. Nikde nikoho. Len my dve idúce oproti sebe. Nie je kam uhnúť. Báli sme sa jedna druhej.
Keď sme sa priblížiac sa spoznali, tak sme sa potešili, že až! Vedeli sme, že báť sa jedna druhej nemusíme. Aj sme si pokecali, predtým sme si nasadili rúška, že keby niečo. Však 2 metre. A nežijeme v spoločnej domácnosti. Hnusná doba. Už to skoro ani pravda nie je. Na zlé zabúdam rýchlo.
Nedávno som ju opäť stretla. Na tej istej ceste. Bola v čiernom, smutná, vychudnutá, zronená ...
"Ovdovela som, idem z cintorína, každý deň tam chodím ..."
V tej smutnej čiernej dobe sme boli veselé a ukecané napriek všetkému.
Tentoraz už nie ...

Bol večne veselý, taká tá dedinská postavička, akých sa nájde hocikde bárskoľko. Vykecal o sebe vždy všetko bez pýtania. Tentoraz ani nie.
Pýtam sa: " Čo dnes taký smutný, kde ste si zabudli batoh s veselosťou?"
" Áále, žena ma vyhodila z domu..."

"No nie! A prečo?" - zvedavá som ako vždy:-)
"Šak práve, že pre nič."
"To len tak z ničoho nič?"
"Áno, z ničoho nič. Prišiel som domov a ona, že kde si bol a kde máš výplatu. Ja že nikde. Výplatu som minul. A ona, že s kým? No s babami. A ona že kde? Ja že v šenku. No dohromady sa nič také nestalo, len som sa opil, minul výplatu, užil si s babami a ona ma za to z ničoho nič vyhodí z domu". Jasné, že to nakoniec ustál a žena vzala ho do opatery. A ja premýšľam, že prečo vlastne sme také dobré a chápavé?

Teda nie všetky, aby bolo jasné!:-))

Stretnutie so spolužiačkami.
Poznáme sa pol storočia.
Kašleme na to. Nejaký čas a roky sú nám šumafuk. Opäť sme v spomienkach spolu počas obednej prestávky Pod Baštou na černohorskom rezni a ťukneme si spolu dvojdeckou vína, že "po každej reči vypiť sa svedčí". V sekunde sa dokážeme premiestniť v čase a mieste. Milujem to! Tie chvíle, ktoré majú schopnosť vymazať vek, choroby, prežité životné tragédie ... Sedíme, rehoceme sa, nič nás nebolí, vymažeme, že sme poniektoré dvojnásobné vdovy, niektoré rozvedené, niektoré uviaznuté v manželstve o ničom...opäť sme aspoň na chvíľu tie mladé veselé bezstarostné dievčatá! Ponadávame si na dnešný život a ako bolo všetko voľakedy lepšie, že máme nízke dôchodky, potomkovia na nás kašlú ... Nič z toho nemyslíme úplne vážne, sme také milé realistky, ale aspoň na chvíľu si doprajeme pokecať a pokafrať ...
Keď sadáme na vlaky každá iným smerom, máme v očiach slzy, žiadna z nás nevie s istotou povedať, či od radosti alebo smútku, alebo ... no fakt existujú slzy, ktoré človek vypustí ani nevie prečo, prekvapivé je už len to, že také niečo vôbec dokáže, lebo však vieme, že dnes sa treba len smiať, usmievať sa, byť šťastný, to sa ráta, to je kúl! Byť len tak z ničoho nič v pohode, v plnej radosti z toho, že sa stretnete s kamoškami spred pol storočia, to je asi tak o čom? :-)