Veríte v pozitívnu a negatívnu energiu ...?

Každý človek má dve zložky svojho vnímania; racionálnu a emocionálnu. Za priam ideálny pre život TU a DNES a TERAZ považujem pomer 80:20 v prospech racia. Ale kdeže je moja prax od tohto ideálu!:-) Ledva - ledva to udržujem v kompromise pol na pol, teda 50:50. Vo svojej profesii sa stretávam s mnohými ľuďmi. Behom piatich minút „to“ začínam cítiť a presne viem, s kým som. Buď s „energetickým“ upírom alebo s "energetickým" sponzorom:-) Človekom, ktorý nevezme; naopak „dá“! (Vtedy sa trochu bojím, či „nedal“ len preto, lebo ja som si „vzala“:-) ). Zákon zachovania hmoty je nespochybiteľný. Nespochybiteľné je aj to, že aj energia je druh hmoty, lebo sa dokáže na ňu premeniť. Sedíte blízko pri niekom a vnímate všetko, čo hovorí, vnímate jeho mimiku, gestá, pozeráte na jeho oči ... A VTEDY TO začne, vtedy sa "to" spustí! Začnete sa cítiť nejako unavene, bez života, je vám spavo, nechcete tam byť (ale musíte), no proste, otravuje vás prítomnosť toho človeka. Pomyslíte si, že je to nejaká blbá náhoda, nejaká nevhodná konštelácia času, miesta, témy rozhovoru, nevyspatej noci, celkovej nevhodnej naladenosti ...Potom sa to opakuje zrovna vždy v prítomnosti toho istého človeka x-krát. A vtedy vás napadne presne to, o čom začnete pochybovať. Lebo neviete prečo a načo a za čo ...?:-)Jasnačka, teraz sú na rade ( v tejto mojej sebaúvahe:-) ) ľudia, v ktorých prítomnosti sa od prvej chvíle (ešte ani len nemuknú, len vstanú zo stoličky a podajú vám ruku) cítite v takej pohodičke, že je radosť nad radosť s nimi pracovať a byť v ich prítomnosti a komunikovať s nimi o čomkoľvek; ani to zrovna nemusí byť nič príjemné. Po stretnutí s týmto typom ľudí je vám tak fajn na duši a aj keď ste za celý deň nič nezjedli, cítite, že máte energie dostatok nielen pre seba, ale aj máte chuť ju rozdávať hneď a priamo a bezdôvodne (len tak ako „sponzorské“) každému koho stretnete! Už som sama v sebe prijala za „pochopiteľné“, že to je tak ako je. Môj muž mi hovorí, že si tým zbytočne „komplikujem“ život, že si aj tak vidím a cítim a počujem to, čo chcem ja a ako to chcem vidieť a cítiť a počuť ja a že život je v podstate omnoho jednoduchší. No áno, je! Lebo môj muž DOKÁŽE mať v mantineloch ten pomer racia a emócia 80:20!:-) Ale ja nie! Ja som „len“ žena (a doposiaľ sa mi nestalo, že by som ňou byť nechcela:-) ), omnoho menej tohto racia je vo mne ((som rada, že aspoň v „pracovnom“ živote dokážem existovať v tejto (podľa mňa) ideálnej konštelácii)). V súkromí si rada doprajem „nadbytok“ toho „emócia“, lebo to proste potrebujem k svojmu životu. Keď prídem domov z práce, naučila som sa (bez kurzov a školení a seminárov o asertivite a o tom, ako „zvládnuť samého seba“), že si prepnem svoj pomer racia a emocia do relácie 20:80 a je mi fajn a dobre a som sama sebou ... A tuším a cítim a myslím (alebo si len domýšľam...?.:-) ), že sa to presne takto páči aj môjmu mužovi, i keď sa ho radšej ani nepýtam, či by to vedel nejako „rozumovo“ zdôvodniť nejakým fyzikálnym zákonom:-)