Viem, čo to je za „trápenie“ byť zamestnancom:-) Viem, aké ťažké je nájsť konzensus medzi zamestnávateľom a zamestnancom.
Poznám jednu ešte alternatívu: kapitalista, ktorý „vykorisťuje“ sám seba!:-) To ma ešte voľakedy už veľmi dávno učili na VŠE, že kapitalizmus je vykorisťovanie pracujúcich. Že vraj existujú takí ľudia, ktorí žijú z práce iných; tí iní na nich drú, oni (kapitalisti) majú len zopár drobných starostí, ktoré ani nestoja za reč: zabezpečiť svojim zamestnancom prácu, zabezpečiť, aby ich za svoju prácu bolo aj z čoho zaplatiť a ... potom už nič iné, len si chodiť vyberať zo svojho bankového účtu peniaze a užívať si život.
Ja som asi tá najhoršia alternatíva kapitalistu: vykorisťujem sama seba!:-) No áno, som kapitalista, ktorý AJ pracuje:-) Každý deň ráno odchádzam do práce, priemerne denne precestujem 150 km a medzitým než odídem z domu a vrátim sa domov, pracujem na tom, aby som sa „vykorisťovala“:-) Vyhovuje mi tento spôsob existencie, zvolila som si ho sama a dobrovoľne a už nikdy by som ho nevymenila za iný. Môj názor na definíciu „kapitalistu“ je trošku iný ako ma učili v škole. Podľa mňa je byť kapitalistom len jedným zo spôsobov ako sa živiť. Niekomu vyhovuje byť zamestnancom (mať nadriadených a poslúchať ich), mne vyhovuje nebyť zamestnancom (nemať nadriadených a poslúchať len samú seba:-) ) Je to len relatívna výhoda; nakoniec ako sú relatívne aj všetky ostatné výhody života.
Mám so svojimi relatívnymi výhodami aj svoje relatívne nevýhodné (autentické) zážitky, napr.:
1. Zavolá mi klient:
„Potrebujem sa najneskôr do zajtra s Vami urgentne stretnúť!“
„Žiaľ, do zajtra nemôžem. Vrátim sa dnes okolo polnoci a o šiestej ráno už zas odchádzam k ďalšiemu klientovi“ – odpoviem mu.
On chvíľu váha ... a potom mi navrhne:
„No tak dobre, môžem k Vám prísť aj pred tou šiestou. Mám toho na Vás viac, takže o takej štvrtej...?“
Trvalo mi trochu dlhšie kým som sa nadýchla a odpovedala:
„Ani o štvrtej nemôžem, to budem ...ešte spať.“
Stalo sa mi dnes ráno:
Počas dosť nepríjemnej jazdy mi dvakrát zvonil mobil a ... neprijala som. Mrkla som na displey a bolo tam len „súkromné číslo“, takže jasné, že nikto z „mojich najbližších “, ktorých mi clip prezradí. O chvíľu ale mobil zazvonil znovu a bolo tam „Marian volá“ a ten patrí medzi mojich naj-najbližších, tak som hovor prijala. Môj muž chcel vedieť, či som v poriadku, lebo mu zavolal môj klient, že som mu UŽ DVAKRÁT neprijala hovor! Marianovi som div nevynadala, či sa náhodou nezbláznil volať mi kvôli takej blbosti, keď vie, že cestujem a aké je počasie. Chúďa moje, zas to schytal bezprávne!:-)
Doteraz neviem ako môj klient zistil číslo mobilu môjho muža, ale aspoň ma inšpiroval napísať o tom, aký (AJ) je život „kapitalistu“ v praxi...:-)
