Triedim si neodkladné záležitosti na neodkladné ihneď a neodkladné neskôr ako ihneď.
Keď sa mi už triedenie popletie a pomieša v jednu konzistentnú kašu, spomeniem si na škoricu, kakao, strúhané oriešky a iné pochutiny ... to je tá správna príchuť tej kaše. Až taká správna, že tá samotná kaša ustupuje do úzadia.
Mojimi pochutinami kaše života sú moji najbližší. Rodinka a priatelia. Tých potrebujem viac ako seba. Viac ako kašu.
V každej etape svojho života som mala svoje pochutinky. Niektoré mi ostali na celý život, ale niektoré mi ostali len na to, aby som si navždy zapamätala ich chuť, ale už nikdy neochutnala.
Taká bola aj moja kamarátka Bídžis...
Takmer štyri roky v jednej lavici na strednej škole. Neviem o nej nič. Už 32 rokov. A to sme toho spolu zažili!
Vyblicovali sme spolu takmer každý deň, v ktorý nepršalo a nemrzlo. Zvyšný čas sme prekecali počas nudných školských hodín. Precítili sme spolu naše prvé lásky. Náš spoločný pocit nekonečnej nespravodlivosti, keď sme z písomky napísanej ako cez indigo dostali známky líšiace sa tromi stupňami hodnotenia (ja za 1, ona za 4).
Schytala všetko aj za mňa. Lebo mala vyzývavé a drzé chovanie (povedala vždy na rovinu, čo si myslí a aj tónom, ktorý cítila), mala vyzývavé oblečenie (čo najkratšia suknička a čo najhlbší výstrih). Lebo ja som nemala výzyvavé a drzé chovanie (hrávala som v divadelných a recitačných krúžkoch a tak som sa naučila:-) ) a obliekla som si, čo prišlo pod ruku a ani toho nebolo moc na výber.
Prežila som ako na vlastnej koži jej prvé milovanie s chalanom, ktorý ju zviezol 15 km stopom a nikdy nevedela ani jeho krstné meno. Prežila som s ňou všetky jej lásky a rozchody, ktoré boli ešte rýchlejšie ako tento môj predvianočný čas. Prežila som s ňou umelé prerušenie tehotenstva, keď "z vďaky" za grátis privát otehotnela s vlastným ujom. Prežila som s ňou všetko to, čo som ja nikdy prežiť nemohla, lebo ... som proste bola iná.
Napriek tomu, že sme boli každá úplne iná, ťahali sme vždy za jeden koniec (pomyselného povrazu). Problémy oboch nás sme vždy riešili svojpomocne. Aj ten, keď nám raz došli finančné zdroje na realizáciu našich autostopových cestovačiek počas blicovania. Nikdy mi netrvalo dlho, kým som prišla na niečo "svetové", čím vyriešime náš "problém".
Ako napríklad vtedy, keď sme sa vrátili zo školského lyžiarskeho zájazdu a Bídžiska na ňom prežila jednu veľkú lásku svojho života (jednu veľkú z mnoho iných veľkých:-) ). Jirko z Moravy. Týždeň plný milovania, vyznaní, sľubov a plánov do budúcna. Pri rozlúčke slzy väčšie ako hrach a pevne dohodnutý termín najbližšieho stretnutia.
Na stretnutie neprišiel a viac sa neozval. Ignoroval všetky vtedajšie dostupné formy komunikácie. Zamilované listy plné prosieb nemali jedinú odozvu. Nič ... ticho ...
Mal smolu. Jirko. Lebo zrovna asi tak po dvoch - troch mesiacoch od lyžiarskeho sme zas boli bez finančných zdrojov. Cez hodinu financií (aká náhodička:-) ) som nadiktovala Bídžiske list pre Jirku:
"Milý Jirko,
stále si na Teba spomínam. A už nie sama. Začína na Teba spomínať aj náš plod lásky. Veľmi ma to mrzí, že Ti to musím napísať. Do poslednej možnej chvíle som dúfala, že sa to zmení. Ale nezmenilo. Viem, že sa na to maličké "tešíš" podobne ako ja. Nechcem od Teba nič iné, len aby si mi prispel jednou tisíckou na doktora, s ktorým som dohodnutá o dva týždne. Pýta dve tisícky, takže to nechcem od Teba celé, len na polovicu. Ináč Ťa pozdravujem. Pozdravuje Ťa aj Jana. Peniaze pošli na adresu ..."
List sme odoslali v utorok poobede. Vypočítala som, že do piatku by po takejto bombe mohli prísť buď peniaze alebo odpoveď alebo ... nič.
V pondelok ráno sme mali prvú hodinu telesnú výchovu. Na môj nesmierny údiv sa Bídžiska nešla ako obyčajne ospravedlniť pre zdravotnú indispozíciu. Cvičila ako o dušu, mňa ignorovala, celú hodinu ani slovo, ani pohľad.
Až počas tretej (!) hodiny na moje nekonečné naliehanie a vyzvedanie prehovorila:
- "Daj mi pokoj. Som naštvatá až po vrch."
- "Čo sa stalo, prosím ťa ...?!?" - som celá nesvoja a vytočená.
- "V nedeľu pred obedom zastalo pred naším domom auto. Z auta vyšli štyria vyobliekaní ako na svadbu. Mysleli sme si, že sa chcú spýtať na cestu. Ale oni sa už spýtali predtým a išli na isto. Prvý vyšiel z auta nejaký chlap, potom žena, potom nejaká holka a nakoniec ... Jirko! Ani som ho skoro nespoznala. Ostrihaný, vyholený, v obleku - no ani sa na seba nepodobal. Keď zistili, že sú na správnej adrese, vytiahli z kufra živú hus, vyčačkanú tortu na plechu a vtrepali sa do našej obývačky hulákajúc na našich, že "svatovci, dobrý deň a čo nám to tie naše deti vyviedli a my sme slušná rodina a vieme, čo sa patrí a tak sme prišli popýtať o ruku vašu Aničku ..." " (to akože Bídžisku:-) ).
Bídžiska sa zavrela v izbe, na všetkých kašľala, s nikým nechcela nič. Po dlhšom klopkaní na dvere a prosíkaní pustila dnu Jirku a sucho mu povedala o nápade s listom, ktorý som jej nadiktovala a že aj prečo. A že to nie je pravda, že sme si to celé vymysleli a nech jej dá pokoj a nech sa postará, aby všetci čo najskôr vypadli.
Jirko to splnil na jednotku s hviezdičkou.
Vošiel do obývačky a počas pytačkovej hostiny v tom najlepšom sucho a trošku skormútene oznámil, že situácia sa zrovna pred chvíľou zmenila a že je všetko v poriadku a žiadna svadba nebude a ide sa domov a ... hotovo!
Jirkovi aj Bídžiskini rodičia boli normálne zarmútení a smutní z toho, lebo už sa tešili a už mali aj vybratú reštauráciu, kde bude svadba.
Rozlúčili sa ako pravá rodina, aj slzičky potiekli, všetko ako sa patrí.
Keď mi to Bídžiska cez hodinu strojopisu celé vyrozprávala, moja jediná reakcia bola:
"Do kelu ..., a kde teraz zoženieme peniaze na ten výlet do Těšína?"
Bídžiska to už mala vyriešené:
"Neboj sa, veď Jirkovci si zabudli v tej rýchlosti vziať späť ten snubný prsteň."
