Čo som nevyhodila I.

 Potom sú aj tie, ktorých sa nezbavím nikdy. Lebo nechcem. Zmiznú až spolu so mnou. 
Neviem presne opísať prečo. Veď na veciach by sme nemali lipnúť. Pre mňa tie veci nie sú len veci. Sú niečo viac. Je v nich zhmotnené kus zo mňa. Z toho, čo som prežila. Čo pre mňa v tej-ktorej chvíli bolo veľmi dôležité. Vtedy. 
Keď nazriem do svojich krabíc, v ktorých ich mám uložené, môžem sa hocikedy poprechádzať svojím životom. Stretnúť sa so sebou od svojho detstva až doteraz. Lebo aj teraz prežívam niečo, čo raz bude zhmotnené ako spomienka a uložené do ďalšej krabice.
Cez tie zhmotnené spomienky sa stretnem aj s tými, ktorí v tej chvíli boli pre mňa možno až všetkým. Niektorých mi život odvial, niektorí sú pri mne stále.

Zopár vecí z mojich krabíc... : 

(nekvalita foto je sčasti mojou vinou, za zvyšok je vinný čas:-) )

Malá Janka v škôlke vpravo hore. Však sa podobám? 

Moja prvá foto s mojím budúcim manželom. To som však vtedy ešte nevedela. Môj budúci už možno áno:-)  

Z maturitného tabla. Rok 1973. 

Zošit z 9. triedy ZŠ. Predmet si už nepamätám.  

Po skončení ZŠ prichádzali prvé lásky. Ostali mi z nich okrem spomienok aj listy. Z tej poslednej prvej lásky aj manžel:-) 

Tieto som písala ja. Toto je len časť z nich.  

Tieto boli písané pre mňa. 

Niektoré listy som písala do zošitov. Asi po týždni som mala zošit plný mojich slov a putoval k adresátovi. Ukecaná som bola aj v listoch:-) 

Okrem listov som písala aj básničky. Ako skoro každý mladý človek, ktorému horí srdce láskou. Prežilo, nezhorelo:-)

Nové slovo mladých. Pre niekoho sprofanované. Ja mám naň samé fajn spomienky. Veď prvé honoráre:-)  

Na literárny krúžok v Čadci mi ostala spomienka nielen v tejto miniknižôčke.  

Ešte s priezviskom za slobodna. O rôčik sa mi zmenilo.  

Medzi chodením do školy, poza školu, na rande a do knižnice som aj vyšívala. Voľakedy to spolu so štrikovaním bola bežná činnosť najmä žien.

Opasok som si vyšila, keď som mala 18. Boli k nemu aj minišaty. Opatrujem si ho dodnes, aby som sa mohla chváliť svojím vtedy štíhlym pásom:-)  

Obrus som vyšívala počas MD, bol to vianočný darček pre mamu. Finančne nenáročný, o čase sa to nedá povedať.  

Darčeky som nielen dávala, ale aj dostávala.

Píšťalka od manžela, ktorú mi vystrúhal počas ZVS. Doteraz je funkčná.  

Píšťalôčka z druhej strany so stručným venovaním.  

Počas ZVS (kto nevie: základná vojenská služba) môjho vtedy už manžela som sa stala nielen matkou, ale aj absolventkou jednej školy.

Index a diplomovka. Napísala som si ju sama:-) Aj naklepala na písacom stroji. Vedúcou dipl. práce mi bola budúca pani prezidentová.  

 Týmto skončila jedna etapa môjho života. Z Kysúc sme sa presťahovali na dolniaky, uviazla som tu doteraz. A rada. Je mi dobre hocikde. Lebo to je staré známe, že nie je dôležité kde, ale s kým.