Kolega miloval pivo.
Takmer až tak ako mamu kolegyninho syna.
Chlapča si to všimlo hneď, mamine to trvalo omnoho-omnoho dlhšie.
Sedeli sme večer na chate pri ohnisku. Kolega vo veľmi krátkych intervaloch posielal chlapča, aby mu prinieslo ďalšie pivo. Nosilo mu ho celý večer, dlho do noci.
S tým pivom sa kolega podelil aj s maminou chlapčaťa. Pre maminu prestalo chlapča existovať, ona existovala len pre toho, ktorému chlapča nosil pivo.
Ráno na druhý deň sa kolega usadil k ohnisku a len čo sa tam prišmotrilo chlapča, opäť ho požiadal, aby mu donieslo vychladené pivo.
5-ročné chlapča prišlo. Po trošku dlhšej chvíli (kolega už bol nervózny:) ).
V náručí nieslo všetko pivo z chladničky. Asi tak 5 ks, nestihla som spočítať presne.
Keď prišlo, chvíľu postálo s pivovými fľaškami v náručí, v jeho očiach bolo niečo, čomu som nerozumela, lebo som také niečo nikdy nevidela v očiach mojich detičiek a potom ... šmarilo celý obsah náruče do ohniska, roztrieskalo sa to o kamene, potôčik piva ...
Kolega vystrelil zo stoličky, chlapča to zničené pivo schytalo hlava-nehlava!:
"Ty zasran jeden mizerný, to mi robíš naschvál, ja to viem, ty kretén hnusný! " - zareval kolega a mlátil hlava-nehlava to chlapča, ktoré mu zničilo jeho raňajky:)
Mamina chlapčaťa sa na ten ruch okolo chaty zobudila.
Vybehla polonahá z chaty a vrešťala: "Danuško, nemláť ho tak strašne, nevidíš ako reve?"
"Reve ako pavián, čo ho nepoznáš, že mi to robí naschvál - presne tak, ako to s tým pivom?" - odkričal kolega.
Moju reakciu na toto veľmi nepríjemné divadielko nebudem publikovať, lebo ....:)
Ale ani neviem ako - prišla som o dvoch kamarátov:)
