Medzi nimi aj Dáška. Dievča s prekrásnymi vlasmi.
Dáška je u mňa multitalent. Nielenže úžasne maľuje a kreslí, venuje sa aj iným ručným umeleckým prácam, ktorým ona hovorí, že "patlanie". Okrem toho aj píše. Nielen do šuflíka. Svoj talent zrejme zdedila po svojich rodičoch, jej mamičke 80+ vyšla v roku 2019 zbierka básní.
Nedávno ma Dáška veľmi prekvapila. Z ničoho nič napísala rozprávku pre moje vnučky. Mne sa veľmi páči. Bodaj by nie, keď je aj o mne:-) Tu je:
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Rozprávka pre Karolínku a Grétku
Na Veľkú noc boli Karolínka a Grétka na návšteve u babiny. S babinou Jankou bolo vždy veselo. Aj teraz sa skvelo zahrali: babina pripravila pre ne v záhrade naozajstné mólo a všetky tri na ňom predvádzali vyradené šaty a topánky, čo vytiahli z babininej starej skrine v pivnici. Hrali sa, že sú modelky. Babina v ničom nezaostávala a tiež sa so smiechom vykrúcala na móle. Dedo Marian sa pri tom huriavku iba pousmial a radšej sa išiel skryť do hlbín svojej pracovne.
Bolo neobvykle teplo, slnko hrialo a tak dievčatá chvíľu oddychovali v zatienenej hojdačke. Babina išla do kuchyne pre koláčik a malinovku.
Dievčatá mali výhľad na tajomnú zadnú bránku zo záhrady skrytú v popínavom viniči. Bránka bola z hrubých dubových dosiek, vždy bola zamknutá a nebola na nej ani najmenšia špárka, cez ktorú by Karolínka s Grétkou aspoň kútikom oka zahliadli tajomný svet za ňou. Babina im nezvykla nič zakazovať, avšak ku bránke sa nesmeli ani len priblížiť a už vonkoncom mali zakázané vyjsť cez ňu. Ale kam by vyšli? Toto dievčatám nedalo pokoja a pokúšalo ich to aj túto Veľkú noc. Poobzerali sa doprava, doľava, aj za seba. Babiny Janky nikde. Dievčatá nesmelo vstali z hojdačky a opatrne sa priblížili k bránke. Karolínka siahla rukou na kľučku. Na jej veľké prekvapenie sa tá poddala a bránka sa so škripotom otvorila. Dievčatá zhíkli a zvedavo vyšli z bezpečia záhrady. Ibaže čo sa nestalo? Bránka sa zrazu s hlasným buchnutím zavrela. Keď sa dievčatá obzreli, nevideli žiadnu bránku, ani záhradný múr, všade naokolo bol iba les. Bol to inakší les, ako ten na juhu, kam chodievali s babinou. Ten „babinin“ les bol veselý: slnko tam cedilo svoje lúče cez jasnozelené mladé lístie bukov a dubov, na zemi sa rozprestierali voňavé koberce fialiek, sedmokrások a medvedieho cesnaku. Mohli sa tam naháňať a hrať na skrývačku. Toto bol severný ihličnatý les v ktorom končila zima a jar sa hlásila len veľmi bojazlivo. Bolo tam vlhké studené prítmie, mokrý mach a suché papradie a všade pod nohami praskali napadané suché konáre. Pichľavé tŕne sa za nimi naťahovali svojimi dlhými prstami, strapatili im vlasy a škriabali tváre.
Karolínka s Grétkou sa chytili za ruky, zatajili dych a opatrne našľapovali obchádzajúc mláky čiernej polozamrznutej vody. Les pôsobil strašidelne.
„Stratili sa! Stratili sa!“, vyplašila ich straka Rozália svojím hlasným škrekom a preletela na vrcholec druhého smreku, aby nestratila dievčatá z dohľadu.
Tie sa ďalej predierali lesom, straka poletovala nad nimi a občas škodoradostne zaškriekala.
Vtom začuli zvuky, aké by v lese nečakali: dunenie a klepot kolies vlaku.
Vlak v lese??
A naozaj, cez les viedla železničná trať po ktorej práve prechádzal vlak. V oknách vlaku sa mihali ľudia: niektorí čítali, iní sa pozerali von oknom, podajedni sa hrali karty, ale všetci mali ústa a nosy zakryté a tak dievčatá nevideli, či sa usmievajú, keď im niektorí z okien zakývali.
Karolínka pevnejšie chytila Grétku za ruku a vybrala sa pozdĺž koľají. Netrvalo dlho a prišli na vyvýšený perón. Na dvoch železných stĺpikoch bola podlhovastá ceduľa s dvoma šípkami.
Nad jednou bolo napísané: Z MINULOSTI a nad druhou: DO LEPŠÍCH ČIAS.
Vľavo od perónu bol železničný domček špinavej ružovej farby s vysokou šindľovou strechou. Domček bol popísaný grafitmi, mal zaslepené plechom obité dvere a vyzeral, že v ňom nikto nebýva. Ďalej za domčekom bolo tmavé nevľúdne bralo a v ňom sa ako diera v zube černel strašidelný železničný tunel.
Straka Rozália sa usadila na stĺpe elektrického vedenia a čierne drobné očká sa jej zvedavo ligotali. Čakala, čo sa bude diať.
Karolínkou a Grétkou trhlo: z ničoho nič sa pred nimi na peróne objavila ježibaba Gertrúda s metlou v každej ruke. Ježibaba bola vysoká, chudá a mala kostnaté a pokrivené prsty.
Ukázala nimi na dievčatá: „Už som na vás čakala“, škriekala hlasom podobným, ako straka Rozália. „Som už unavená a nevládzem a vy ste také šikovné a pekné dievčatká, pomôžete mi pozametať. Ty pozametáš perón“, strčila veľkú brezovú metlu do rúk užasnutej Grétke, „a ty pozametáš schody až k podchodu“, rozkázala roztrasenej Karolínke a dala jej do ruky druhú metlu.
Nedalo sa protestovať, iba zametať. Grétka pomaly zametala perón a rozmýšľala, či si ich ježibaba Gertrúda nechá a zje. Karolínka pomaly zametala kamenné schody, až naozaj prišla až k podchodu.
Podchod bol malý, úzky, tmavý, vyložený kameňom po ktorom s hlasným kvapkaním stekala voda. Bolo tam tma a páchlo tam vlhčinou a plesňou.
Rýchlo sa zvrtla a vybehla hore schodmi. Tam už čakala ježibaba Gertrúda držiac Grétku za ruku.
„Tak dievčatá a teraz pôjdete so mnou!“ Grétka mala slzy na krajíčku a bála sa. Karolínka sa tvárila hrdinsky a obzerala sa, kadiaľ by ušli.
Až teraz uvidela, že na domčeku je veľký modrý nápis na bielom podklade: „Spiš -ský Štiav-nik“, slabikovala potichu a nechápala, ako sa dostali z babininej záhrady na juhu až sem.
„Spišský Štiavnik?“, neuveriteľné, ani netušila, že taká dedina sa niekde nachádza a má dokonca železničnú stanicu s perónom, podchodom a cestovným poriadkom.
Ježibaba ich viedla dozadu. Ukázalo sa, že domček len vyzeral neobývane. Spoza rohu vybehli dvaja psíci, jeden malý čierny s hnedými veselými škvrnami nad očami a druhý ešte menší, hnedý s krátkymi nožičkami. Obaja veselo štekali na privítanie.
Ježibaba Gertrúda posadila dievčatá na záhradnú lavičku za domčekom a šla dnu. Keď sa vrátila, v rukách mala fľašu malinovky a tanier s tvarohovými koláčmi s hrozienkami.
„Tak, dievčence, keď ste mi tak pekne pomohli, teraz si vezmite koláčiky a napite sa“, zakrákala ježibaba Gertrúda.
Karolínka s Grétkou sa lepšie jej lepšie prizreli. „Veď nevyzerá až tak strašne“, pomysleli si, ale neodvážili sa nič povedať. Každá si vzala koláčik a s chuťou sa do neho zahryzli.
Zrazu pri bránke nastal nejaký rozruch. Psíci sa tam s nadšením rozbehli a opäť sa veselo rozštekali. „Dobrý deň, Gertrúda!“, zahlaholil známy hlas.
„Dievčatká moje milené, kdeže ste sa mi zatúlali?! Viete, ako dlho som vás hľadala?!“ Babina sa ponáhľala k nim so psíkmi za pätami, vyobjímala dievčatá, ktorým sa od úľavy nahrnuli slzy do očí. Objala aj ježibabu Gertrúdu a srdečne sa s ňou zvítala.
Karolínke prebleskla mysľou otázka, ako to, že babina pozná ježibabu?! Keď spoločne zjedli všetky koláčiky a vypili malinovku aj sirupovú vodu, babina sa zdvihla, poďakovala ježibabe za pohostinnosť a spolu s dievčatami sa pobrala k bránke a na perón.
V diaľke bolo počuť klepot kolies vlaku. Straka Rozália ďalej sedela na stĺpe a načúvala, aby jej nič neušlo. Dievčatá spolu s babinou stáli na peróne a čakali, kým vlak zastaví.
Karolínka sa ešte obzrela na veľkú ceduľu. Teraz bol nad šípkou nápis: DOMOV DO LEPŠÍCH ČIAS. Nastúpili do vlaku, otvorili okno a ešte zakývali Gertrúde.
„Naozaj, veď vôbec nie je taká hrozná“, pomyslela si Grétka. Ježibaba zakývala a žmurkla na babinu. Karolínka si to všimla a podozrievavo sa zahľadela na babinu: „Ako to, že babina pozná ježibabu???“ Vlak sa pomaly rozbiehal a vchádzal do tunela.
Nuž čo, aj babiny majú svoje tajomstvá.....
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Autorka rozprávky: Dagmar Lišiaková
Páčila sa Vám tak ako mne a mojím vnučkám?
Viem, že Dáška raz bude babičkou na pohľadanie. Už teraz závidím jej vnúčatám:-)
Som šťastná, prešťastná, že som na blogu SME pred rokmi natrafila na Dášku a našla som v nej vzácnu priateľku.
