Tento pán evidentne vyhľadával miesto, kde niekto sedí. Natrafil na kupé, v ktorom som bola sama.
Vybral si miesto hneď vedľa mňa z možných ďalších voľných.
Natrepal sa tak blízko mňa, až mi čumel do knihy a spýtal sa, čo čítam a či je tu voľné a môže si prisadnúť.
"Čítam knihu, voľné tu je a sadnúť si môžte" - odpovedám, knihu zatváram, nakladám na seba ruksak a odchádzam.
"Pani, pani, prečo odchádzate, veď mňa sa nemusíte báť, ja už som starý!" - prekvapene za mnou kričí.
"Však práve..." - zamrmlem si tak, aby ešte bolo počuť:)
2. Môj muž si číta články na nete a hovorí mi: "Vieš, že vám hovoria zadarmisti?"
"Komu?"- pýtam sa.
"No vám, čo cestujú vlakmi zadarmo!" - odpovedá.
Ja so 4-ročnou vnučkou zrovna obedujeme, vnučka je zaujatá jedením a nič na to nehovorí, ani nijako nereaguje.
Poobede ideme na Červený Kameň, keď zaparkujeme, hovorím len tak ledabolo: "To je fajn, že sa tu za parkovanie neplatí."
Vnučka vykríkne:"Hurááá, my sme zadarmisti!".
3. Prechádzam si trh v jednom severomoravskom mestečku. To nie je možné, všetko samá Čína! Skoro ako u nás:)
Konečne natrafím na pultík s prekrásnym hroznom, žltučké, zrelé akurát tak hneď vhodiť do úst.
"Tiež z Číny?" - pýtam sa s úsmevom dúfajúc, že konečne niečo domáce.
"Ne, ne, žadna Čína, to je naše z Polska" - odpovedá mi pán.
Tak som si kúpila za polovičnú cenu ako u nás, hrozno bolo neskutočné dobré a doteraz som neprišla na to, ako to tí Poliaci vedia tak dobre robiť:)
