Napr. naši susedia mali dve dievčatá v priebehu rovných 10 mesiacov. Celá ulica, čo celá ulica! Pol nášho kysuckého okresného mestečka žaslo nad tým, že Janka a Danka prišli tak rýchlo po sebe, netrvalo dlho a boli ako dvojičky. Zato mne dlho trvalo, kým som ich dokázala rozoznať. V puberte jedna vyrástla ako žížala do výšky, druhá ostala taký milý krpček. Vtedy som ich už vedela rozoznať. Keď sa každý čudoval, že sa tak rýchlo po sebe narodili, pani to so sklopenými očami vysvetľovala: "keď my sa tak veľmi ľúbime":-) O nejaké desaťročie už žili v oddelených domácnostiach, v jednom dome, ale každý inde. Aj také sa stáva. Dokonca aj z veľkého ľúbenia:-)
Súrodencov väčšinou vychovávajú tí istí rodičia, tí istí starí rodičia, žijú celé svoje detstvo až do dospelosti v jednej domácnosti. Ponúkajú im rovnaké jedlo, majú k dispozícii tie isté priestory, tie isté návyky.
A aj tak z každého jedného vyrastie človek, ktorý je originál a nemá toho moc podobného s ostatnými súrodencami.
Už od narodenia je každý svojský. Len čo prikvitne na svet nový človek, už je nejaký.
My sme štyria súrodenci a pritom každý iný svojím spôsobom.
S najmladšou sestrou som ja, najstaršia s desaťročným rozdielom, podobá najviac. Až tak, že jedného dňa si ju jeden môj kolega pomýlil na pracovnom stretnutí so mnou.
Že stojím v rade na obede, hovoril, pozerám, Jana sa tu vykecáva, no nebola to Jana. Bola mladšia s bledšími vlasmi, trochu nižšia, ale ináč celá Jana, hlas aj s prízvukom nerozoznateľný.
Prišiel k nej a spýtal sa, či nemá sestru Janu. Tak sa potom ešte spolu rehotali a rozprávali počas celej obednej prestávky ako starí známi.
Viem a cítim od prvej chvíle narodenia každého môjho mladšieho súrodenca, že budeme každý iný.
Som najstaršia a opatrovala som ich, chodila pre nich do škôlky, prebaľovala ich, s najmladšou sestrou som aj na rande chodila:)
So strednou sestrou som spávala možno do desať rokov na spoločnom diváne. Tak sme hovorili tej posteli s vyvýšeným akože vankúšom, že diván.
Jedného dňa sme sa všetci z tej jednej izby rozpŕchli kade-tade. Brat na lesnícku školu do L. Hrádku, sestra do Ružomberka na textilnú. Ja na ekonomickú doma v Čadci, rovnako tak mladšia sestra v rodnom meste na gymko. A ja som mala vlastnú izbu!
Čítam teraz Kunderov životopis od J. Nováka a tak ma to nejako naladilo na nôtu spomínania.
Rozpŕchneme sa po svete a každý sme iný.
Spomienky (možno a na niečo) rovnaké.
Som šťastná, že so všetkými súrodencami mám veľmi dobrý vzťah. Tak to aj ostane, verím tomu.
Rodičia nám odišli už veľmi dávno, mama v roku 1985, otec 9 rokov po nej.
Prečo si vážim každého môjho súrodenca?
Brata preto, že si v živote užil svoje a vychoval 3 úžasné deti, je mimoriadne empatický, miluje zvieratá a prírodu. Pracoval na strednej pozícii v štátnej správe a tak mám z prvej ruky kvalitné info.
Staršiu sestru aj preto, že sa presťahovala ďaleko od blízkej rodinky, 10 rokov sa starala o detičky a potom išla pracovať do nadnárodnej korporácie v zahraničí a dnes je z nej úspešná pracovníčka. Cestuje po ďalekom svete, nezávidím, ale som na ňu hrdá. Obe deti ajťáci, čo iné?:-)
Mladšiu sestru preto, že je to jednoznačne najempatickejší človek rodinky. Doopatrovala mamu v ťažkej chorobe. Spolu so staršou sestrou. Vyštudovala 2 VŠ, dlhé roky učila detičky, ktoré potrebovali učiteľku s vyštudovanou špeciálnou pedagogikou. Prax bola ďalšia (viac než vysoká) škola života. Jej synovia sú mimoriadne talentovaní šachisti, starší je veľmajster šachu a mladší má na titul "nášlapnuto". Aj oni nám odišli do zahraničia.
Tiež moje dcéry a aj vnúčatá sú príkladom, že každý človek sa vyvíja po svojom, s istou odlišnou výbavou už príde na svet a potom sa to už len formuje. Priateľmi, kolektívom mimo domu, prečítaným, svojím vlastným pohľadom na vec, svojím spôsobom premýšľania.
Keď sa dnes rozprávame so súrodencami o niektorých spoločných zážitkoch z detstva, uvedomím si ako rozdielne sme vnímali tú istú situáciu. Ja som bola taký večný rebel a keď sa mi nepozdával názor niekoho, hneď som sa pustila do debaty, ktorá často skončila hádkou. Často som sa hádala s otcom (odkedy som sa vydala, nejako to ustalo:-) ).
Keď otec povedal niečo, čo sa mi nepozdávalo, hneď som komentovala.
Príklad rozdielneho vnímania tej istej situácie:
Otec mi prikázal maľovať okná. Aj som sa bránila, že prečo zas len ja. On, že maľovanie je odjakživa ženská práca. Hádka ako hrom a ... bolo vymaľované. Zas 2 týždne prázdnin v čudu. Potom prišlo na rad maľovanie plotu:-)
O takýchto hádkach s rodičmi mi dnes súrodenci povedia:
Brat: Bola si jednoznačný provokatér. Vedela si dopredu, že z toho bude hádka a že nakoniec aj tak budeš tie okná natierať.
Mladšia sestra: Ja som sa nad tým nezamýšľala, čo bolo treba, spravila som.
Najmladšia sestra: Ja som mala radosť, keď som mohla spraviť niečo užitočné, bolo to treba, tak prečo sa kvôli tomu hádať.
Takí sme odlišní a predsa v mnohom jednotní.
Svojich súrodencov mám veľmi rada a cítim, že už to tak aj ostane.
