Prázdniny - to bol vždy čas najväčších vylomenín (nerobím reklamu Vilovi:)) ).
Cirkus, ktorý bol v našom meste, ten za to môže. Keď sme videli za aké vstupné robia všeličo, rozhodli sme sa, že to aj my zvládneme. A čo nezvládneme tak dokonale, to nám bude prepáčené v nízkej cene vstupného.
Na dvore sme postavili dve tyče, natiahli lano a predvádzali sme šplhanie a preliezanie na lane. Ja som bola klaun, moderátor aj asistentka kúzelníka v jednej osobe. Nestíhala som sa prezliekať z jednej sukničky do druhej a tretej! Všetky boli z krepového papiera. Každá inej farby. A mala som šťastie, že nepršalo:)
Mali sme aj lavičky pre divákov. Na dva kláty sme dali fošňu. Tri dni pred predstavením sme mali vylepené vlastnoručne fixkami vyrobené plagáty na všetkých stĺpoch verejného osvetlenia a ešte aj na plotoch.
Vstupné bolo 50 halierov a náš netto zisk bol asi 10 korún, bomba bohatstvo! Napchávali sme sa eskymami celý deň a horlivo diskutovali o našich ďalších podnikateľských zámeroch.
Winnetou nám pomohol k ďalšiemu bohatstvu a sláve v okolí najmenej troch ulíc. Čerstvo postavené sídlisko na tej tretej ulici - to bolo národa!
Naša záhrada začala kapacitne nestačiť. Musela som pozbierať prádlo a zvesiť šnúry v celej záhrade. Lebo k cirkusovému predstaveniu sme pridali aj "mačku vo vreci" - tombolu. Na plagátoch sme sľubovali, že v "mačke vo vreci" bude zaručene aj foto Winnetoua, Rybany a aj Nšo-či.
Dopredu poviem.
Vo všetkých tridsiatich starostlivo nepriehľadne zabalených "mačičiek" nebolo ani jedno.
Lebo mi bolo ľúto dať moju jedinú foto Winnetoua do "mačky vo vreci". Tú som nosila vo vrchnáčiku z minerálky (poznáte tú fintu ...?) pripnutú spolu s odznakom "iskričky" na svetríku.
Neodhadli sme situáciu. Už hodinu pred cirkusovým predstavením prišla moja kamarátka Hanka s jediným cieľom. Za každú cenu mať Winnetoua. Cena "mačky" obvyklých 50 halierov.
Ale mala smolu. Lebo mala len 14 korún. Za ne postupne vykúpila všetky "mačky vo vreci", okrem tých dvoch posledných.
Bežala k mame do blízkeho bufetu, aby si vypýtala jednu korunu.
Vedela som, že je zle. A posledné dve "mačky" som zlikvidovala z predajného pultu.
Keď sa vrátila, oznámila som jej, že "mačky vo vreci" sa minuli a Winnetoua získala Dana I., jej najväčšia nepriateľka z našej triedy.
Odvtedy Danu I. nenávidela ešte viac ako dovtedy.
Mojím obľúbeným koníčkom boli aj stávky. ("Stav sa o čo, že ...:) )
Zvlášť tie, u ktorých bolo jasné, že ich vyhrám.
Nekonečne ma bavilo vymýšľať tresty za prehraté stávky.
Napr. vypiť vodu z pohára, v ktorom mal dedko od susedov uložené zuby na nocľah.
Mám sa za čo hanbiť, veruže mám.
Keď som sa voľakedy svojich dcér pýtala, či si tiež nosia v sebe nejakú hanbu z detstva, okamžite mi jedna z nich povedala:
"Jasnačka! Keď som si dva mesiace ručne vyrábala papučky a už boli povyšívané a vymašličkované a hotové, tak sa taťo o ne potkol v našej izbe a bez váhania mi ich vyhodil z balkóna. Tak to je hanba! Ale nie moja":)
