Keby ľudia mali krídla

„Albert? Nie, Albert, nebuď smutný. Pôjdeme sa sánkovať. Uvidíš bude sranda!“„Ty máš zo všetkého iba srandu...,“ zašepkal.„Ale, joj, na veci sa musíš pozerať z tej lepšej stránky. Vždy z tej lepšej a život bude krásny. Uvidíš. Skús to!“ presviedčala ho Lenka. Ona sa naozaj vždy iba smiala. Zo všetkého a vždy. Ale nemyslela to zle. A Albert to mal rád. Že pri ňom stále stojí niekto, kto ho dokáže schladiť. Vždy keď mu bolo ťažko, počul ako sa Lenka smeje a zabudol na bolesť. „Tak dobre... Ale môžem ťa aj zguľovať!“ Albertovi sa viditeľne uľavilo, oči mu vyschli a na perách sa začal objavovať úsmev. Zbožňoval, keď mohol Lenku hodiť do snehu, celú ju zahádzať a potom sa k nej túliť, osúšať ju a zohrievať. To mal naozaj rád.„Môžeš,“ usmiala sa Lenka,„so snehom môžeš robiť všetko čo len chceš.“Poznali sa asi mesiac. Pravdupovediac, poznali sa už takmer osem rokov, ale pred mesiacom sa zblížili. Lenka mala problémy a náhodou, hoci oni to tak nevolali, pred ňou zrazu stál on. Najprv sa iba hrozne dlho rozprávali. Teda buď hrozne dlho rozprával Albert a potom Lenka alebo naopak. Ale rozprávali sa. Hej. A neskôr sa dohodli, že budú vŕby. Bútľavé vŕby. Ale Albertovi sa to nepáčilo, tak Lenku volal snová malá princezná. „Ale aj tak nikdy nič nebudeme vedieť. Všetko si len predstavujeme a upravujeme podľa seba. Pozri sa na vtáky. Nemajú šaty, nepoznajú peniaze, nechodia do obchodov, sú si rovní, nedelia sa na bohatých a chudobných, stačí im šíre nebo a krídla. A majú tú svoju jednoduchú reč. A vždy sa chápu. Podľa mňa neexistuje okamih, aby sa nechápali. Oni vždy vedia, čo majú povedať a lebo čo si majú myslieť. Vždy. Vidno to na spôsobe ich letu. Lietajú tak bezstarostne a šťastne. Chcel by som mať krídla. Všetci ľudia by mali mať krídla. Potom by nebol smútok ani bolesť.“ Albert sa opäť otvoril, opäť mu spadla hlava, z očí mu vytekalo písmenko po písmenku.On bol vždy taký. Lenka ho nepoznala dlho, ale vedela, čo od neho môže očakávať. Vedela akú hudbu počúva, akú kapelu zbožňuje, rozprával jej o tom často. Vedela aké knihy číta, akú poéziu miluje, na akého autora nedá dopustiť. „Joj, nerozmýšľaj už toľko. Zasmej sa! Vtedy si krajší. Naozaj! Uvidíš, ty sa urozmýšľaš k smrti!“ Lenka sa zasmiala. Aj Albert by sa zasmial, ale nechcelo sa mu, teraz nemal chuť.„Ale je to pravda. Môžem sa snažiť koľko chcem a nikdy nepochopím, čo mi chceš povedať. A môžem ti hovoriť všetko, všetko čo len chcem a ty nikdy nebudeš vedieť, čo to znamená. Vždy si to preložíš do svojej reči a pochopíš tak, ako to chceš chápať. Nenávidím to. Môžem o tebe písať verše, absolútne rýmy, najdokonalejšie schémy, môžem o tebe spievať tie najkrajšie balady, môžem hrať tie najlepšie gitarové sóla. Stále budeš čítať a počúvať len to, čo chceš ty. Mohol by som hoci dostať aj nobelovú cenu a ty si proste radšej kúpiš len časopis.“„Nehovor tak Albert. Ja by som ti povedala veľa pekného, ale keď pre mňa je to hrozne ťažké. A potom, mohol by si to aj zle pochopiť.“„Vidíš, o tom rozprávam celý čas. To sú tie krídla, ktoré potrebujeme. Aby sme sa navzájom chápali.“„Nie, Albert, ľudia nepotrebujú krídla. V tom je tá krása. Keď sa dvaja rozprávajú a chápu sa. To ty si mi tuším raz o tom hovoril. Že jeden básnik raz napísal, že tak sa robí láska, slečna. Áno. O tom to všetko je. O snívaní. Vedieť zavrieť oči a snívať a predstavovať si. To je krása. A násobiť to dokáže práve len ten druhý človek, ktorý by mal pri tebe stáť celý život. Každý to vie, všetci. A ľudia to nazvali láska. To snívanie so zatvorenými očami. A nie krídla. Nie. Krídla nikdy! Lebo keby mali ľudia krídla, nikdy by už nezavreli oči.“Albert sa naklonil k Lenke a pobozkal ju. Chytili sa za ruky a išli domov zatvoriť oči a snívať.