Bol som v Prešove na stretnutí blogerov - Východňarský bašavel - a musím povedať, že bolo krásne. Stretol som sa s ľuďmi, s ktorými som sa poznal takrečeno iba virtuálne, prostredníctvom článkov, alebo fotografií v profile. Viem, nezišlo sa nás toľko ako v metropole, ale komorné sexteto, ako to vtipne nazvala Tamarka, spustilo prekrásnu hudbu. A vidieť live Križoslovenského (Marián, prepáč, ale nemôžem si odpustiť túto slovnú hračku), Filipa či Tomáša a Katku, myslím, že to naozaj stálo za to. Pri teplom kozube a tuhej gazdovskej slivovici čas plynul ako maďarským ľadoborcom uvoľnené kryhy na Dunaji. Ak som si pred časom dal medzi svojich obľúbencov Tamarku Lučinskú, dnes ju ešte raz len podčiarkujem. A rovnako to platí aj o Mariánovi. Tomáš a Katka na mňa pôsobili trochu ustráchane, ale možno sa mýlim. Inak veľmi milí ľudkovia. Filip zmizol skôr, ako som si o ňom stihol urobiť aspoň matný obraz...Každopádne, je to sympatický spoločník.
A teraz k veci.
Ani neviem ako a kedy, sa sexteto scvrklo na dueto. Odrazu som zostal iba ja a Marián.V pamäti som mal zafixované, že autobus do Košíc odchádza o 4. 45 ráno (stretnutie sa začalo o 18). Nemeškal. Kúpil som si lístok do Košíc za 47 Sk, spokojne som sa usalašil, náhle tvrdo som zaspal. Nebudem tu rozpitvávať svoje sny, boli veľmi hot a zdá sa, že nie veľmi krátke.
Zrazu som sa strhol, zobudil a vyzrel zo zaroseného okna. Toto predsa nie je diaľnica z Prešova do Košíc! V autobuse nás bolo dovedna šesť.
- Kde sme, opýtal som sa vedľa sediacej dievčiny.
- Pri Rimavskej Sobote.
- Nežartujte.
- Nie, vážne.
- Ale veď ja som chcel len do Košíc!
- To nie je môj problém, uzavrela diskusiu nie veľmi zhovorčivá dievčina.
"Nasledujúca stanica Rimavská Sobota", ozvalo sa z mikrofónu vodiča. Pochopil som, previezol som sa.
- Pán vodič, dobre viete, že som mal lístok len do Košíc, prečo ste ma nezobudili?
- To nie je moja povinnosť, odsekol lakonicky.
Nepoznám pracovný poriadok autobusárov, ale myslím si, že ma mal zobudiť. A navyše nás bolo v autobuse len zopár...Nie som konfliktný typ, ale toto ma priam dožralo. Upozornil som pána vodiča, že mal v autobuse čierneho pasažiera a že to na správnom mieste nahlásim. A že bude v novinách, lebo ja som bloger! On to celkom žoviálne zotrel, že on takých už pozná. Ešte som začul, ako sa pýta jednej panej, či nevie, čo je to bloger.
Vystúpil som, zima ako v iglu, snežilo, ja som bol bez čiapky, uši sa mi menili na cencúle a vybral som sa hľadať info o odchode autobusov do východoslovenskej metropoly. Pekná hala a nad jedným okienkom povzbudzujúci nápis Dispečer.
- Dobré ráno (už bolo asi 10 hodín), kedy je nabližší spoj do Košíc?
- Poďte so mnou, pane, pozrieme sa.
Zobral ma do poriadnej fujavice na zastávku, prešli sme azda všetky nástupištia, niečo mu zjavne nesedelo, ale napokon mu svitlo.
- Pane, odtiaľto vám pôjde expresný autobus do Košíc o 11. 05.
A zmizol. Skrátka, dispečer.
Mám hodinu času, idem do najbližšej krčmy, vypijem kávu s chuťou vypraných ponožiek, ale teplú, hrejúcu.. Pohľad na hodinky - 10. 45, zberám sa radšej skôr, už neverím nikomu...Spoj prišiel načas, kúpil som lístok do Košíc a poprosil som vodiča, aby ma v pravý čas zobudil. Pokladal to za samozrejmosť. Ďakujem.
Sadám (nie Hussain) si na miesto a naskutku zaspávam. Tamka, Tamka, čo si mi to namiešala do slivovice?
14. 00, konečne Košice, Volám žene, že som už tu.
- Miláčik, čo máš navarené? Som hladný ako Máhatmá Gándhí.
- Trhni si.
Tak ja sa za ňou ženiem takmer cez celé Slovensko a ona? Fajn!
Rada pre slobodných - nežeňte sa do ženenia, nežeňte sa do chomúta, skrátka - nežeňte sa.
Howgh!
