Už sa vám stalo, že pri pozeraní nejakého filmu vás pretiahne pocit deja vu? Úplne rovnaké scény, dialógy, ktoré ste už určite niekde počuli, a dokonca sa vám marí, že aj herci sú rovnakí. Po chvíli pripustíte, že ste asi mali podobný sen, ktorý sa vám teraz zhmotňuje pred očami.
V tejto súvislosti som si spomenul, čo mi raz rozprával môj známy Mojmír Kyselý (v škole sa mu posmievali Kyselý, Kyselý, čo mu vajcia viseli).
Tak teda tento Kyselý sa jednej treskúcej zimy ožral, nejako sa doplantal domov, otvoril si okno, lebo slivka má dobrú výhrevnosť, a tak ako bol, v šatách sa zvalil na posteľ a zaspal. Onedlho sa spustila riadna metelica a sneh šibal cez otvorené okno aj na spiaceho Mojmíra.
V tom momente sa mu začalo snívať, že je kdesi na Čukotke a v závejoch sa brodí zasneženou pláňou. O chvíľu zbadal pred sebou iglu, otvoril uzulinké dvere, len o čosi širšie ako Mázikovej ústa, a v tom sne zaspal. Lenže v iglu bolo zima, akurát že tam vietor nefičal.
Zobudil sa (ešte stále v tom sne), keď ho začali oblizovať ľadové medvede. Vtedy zložil slávne dvojveršie, ktoré sa dodnes učia malí Eskimáci a používajú ho na rozpočítavanie pri rôznych hrách:
Pane Bože, skôr než zmrznem,
zariaď, nech si ešte vrznem.
Vtom vrzli uzulinké dvere na iglu a pretiahla sa nimi tučná Eskimáčka s plutvou tuleňa medzi zubami. Keď sa začala vyzliekať, Mojmír sa radšej zobudil.
Tento príbeh sa mu s malými obmenami vracal často, najmä keď sa mu podarilo zaspať v nevykúrenej izbe.
Skrátka deja vu.
Ale späť k filmu Vanilkové nebo (Vanilla sky). Popravde, dal som sa zlákať hereckým obsadením - Cruise, Cameron Diazová, Penélope Cruzová, Kurt Russell (toho mám rád hlavne pre jeho manželku Goldie, ktorej priezvisko by sa nemalo prechyľovať) a mnoho, mnoho ďalších, ktorí vo filmovej branži niečo znamenajú. Chýbala už len Mórová s Batthyanym.
Mihol sa tam dokonca i Tommy Lee, hudobník a amatérsky pornoherec, známy skôr ako bývalý manžel Pamely Andersenovej, amatérskej pornohviezdy a „herečky“.
Po chvíli pozerania nastal už spomínaný pocit deja vu. Ten film som už predsa musel vidieť! Potom mi svitlo. Pred rokmi som videl výborný snímok Alejandra Amenábara Otvor oči (Abre los ojos).
A neboli by to Američania, keby onedlho po premiére neodkúpili všetky filmovacie práva. Zrejme si mysleli, že ak nasadia herecké esá, film bude kasovým trhákom. Ale nestalo sa.
Režisér Camerom Crowe sa síce snažil, ale filmu predsa len niečo chýbalo - ten španielsky duch, atmosféra, ktoré nás pri španielskych snímkach sprevádzajú. A nepomohli mu ani úplne skopírované sekvencie filmu.
Viac o filme a rôzne zaujímavosti z natáčania si môžete prečítať tu.
Remaky sú vo filmovej branži celkom bežná vec. Dokonca niekedy bývajú lepšie ako originál. Ale naozaj iba niekedy. Coververzie starších filmov nás môžu niekedy sklamať. Ale ak ide o skopírovanie výbornej snímky ani nie po štyroch rokoch, musíme si položiť otázku - prečo?
Odpoveď je jasná - to nie je jasné nikomu.
