Pán Hyman Kaplan je nemecký Žid, povolaním krajčír, ktorý sa prisťahoval do New Yorku. Aby sa čo najskôr naučil po anglicky, prihlásil sa do Večernej prípravnej školy pre dospelých, do triedy profesora Parkhilla.
Pán Kaplan je ružovolíci, bucľatý muž so šticou žltých vlasov na hlave. Z jeho tváre pripomínajúcej hrušku sa takmer nikdy nestráca dobromyseľný úsmev. Dokonca ani vtedy, keď jeho slovné vylomeniny privádzajú profesora Parkhilla do mdlôb.
Večernú školu navštevujú frekventanti z rôznych kútov sveta a na rozličnom stupni vyspelosti z anglického jazyka. Ale na pána Kaplana sa nechytá nikto.
To ako tento vitálny chlapík dokáže mrzačiť angličtinu a bez problémov si ju prispôsobovať na svoj obraz, privádza všetkých naokolo do úžasu.
„Pamprésor“ Parkhill si jeho nadanie na prísne odmietanie akejkoľvek logiky v gramatike všimol hneď pri prvých testoch, keď dal žiakom úlohu napísať niekoľko podstatných mien v jednotnom a množnom čísle.
Potom, keď doma opravoval úlohy, narazil na papier, z ktorého žiarili slová:
Podstátní meno
strom dá stromy
pes dá pesy
nemoc dá nemocnice
lev dá Löwi
trenér dá trenýrky
Pedagóg si uvedomil, že študent, ktorý si myslí, že množné číslo od slova lev je Löwi, si vyžaduje zvláštnu starostlivosť. Preletel očami aj ostatné slová a zmocnil sa ho zvláštny pocit. Hľadal meno žiaka, ale na hornom okraji, kam si každý píše svoje meno, žiadne nebolo. Až keď list otočil, meno objavil. Nebolo však napísané, ale nakreslené, a to veľkými vznešenými písmenami. Každé písmeno bolo namaľované červenou pastelkou a obtiahnuté ešte modrou. Medzi písmenami žiarili zelené hviezdičky:
H*Y*M*A*N K*A*P*L*A*N
Pán Kaplan tento svoj „podpis“ používal potom stále, či už pri písomných prácach alebo pri tabuli. Bola to, skrátka, značka výnimočného talentu.
Inokedy, keď si precvičovali slová s opačným významom, pán Kaplan ohromil profesora dvojicami mlíko - šlehačka, život - smrď či hlavní - pohlavní.
Vždy, keď sa zdalo, že už nič nemôže profesora Parkhilla prekvapiť, pán Kaplan ho dokázal zdeptať ďalšími a sofistikovanejšími skomoleninami a patvarmi.
Osobne si myslím, že tento nadmieru usilovný študent by dokázal bez mihnutia oka vystupňovať aj prídavné meno dead.
Leo Calvin Rosten (1908 - 1997), syn poľských Židov, sa ako malý chlapec prisťahoval s rodičmi do Spojených štátov. Prvé príbehy o pánovi Kaplanovi napísal už ako dvadsaťštyriročný a ihneď sa stretli u čitateľov s priaznivým ohlasom. Prvým prekladateľom do češtiny bol Pavel Eisner, ktorý údajne odviedol vynikajúcu prácu. Posúdiť to neviem, nečítal som.
Definitívnu verziu príbehov pána Kaplana, „jazykového převrátnika, ktorý sa neúprosnou logikou prediera zákernou húštinou angličtiny“, dokončil Rosten v roku 1976.
Preložiť knihu, ktorá je založená na komolení angličtiny a na hre s jazykom, je takmer nemožné. Dá sa len pretransformovať, ale i to si vyžaduje vynikajúce ovládanie anglického a českého jazyka.
Tejto neľahkej úlohy sa bravúrne zhostil Antonín Přidal, ktorý nesmrteľné príbehy pána Kaplana previedol do češtiny a vydal pod názvom Pan Kaplan má stále třídu rád.
Je zaujímavé, že za tie roky sa na Slovensku nenašiel nik, kto by si na preklad trúfol. Je to prirodzené, predsa len obecná čeština dáva prekladateľovi väčšie možnosti. A v neposlednom rade majú Česi dokonale prepracovaný slangový slovník.
Ja som sa s pánom Kaplanom prvýkrát stretol v roku 1987, keď mi prišla domov z Klubu čtenářů Odeon kniha s jeho príbehmi. Odvtedy sa k nej neustále vraciam.
Už sa nezachádzam od smiechu ako pri prvom čítaní, ale úsmev mi z tváre neschádza a objavujem stále nové nášľapné míny humoru, ktoré Rosten spolu s Antonínom Přidalom tak umne porozkladali po celom románe.
Túto knihu vrele odporúčam všetkým, ktorí majú radi humor založený na krkolomných slovných hračkách.
