Zdravotníctvo nebolo, no ani nesmelo byť v kríze, veď bolo socialistické, vybudované podľa najsvetlejšieho vzoru, bezplatné (veru tak, veru tak, súhlasne prikyvuje poriadne percento vekom poznačených, a teda aj najmúdrejších členov našej spoločnosti), a tak sa starostlivý otec rozhodol, že s chlapcom naskutku zájde na pohotovosť na kliniku Sever. Rozhodol sa konať, aby nebolo neskoro.
Akoby bol tušil, že že čert nespí a že sa už o niekoľko desaťročí objaví niekto pomenovaný podľa bojazlivého zvieratka a ten všetko, čo sa pod múdrym vedením múdrych súdruženkov dosiahlo, pobabre, pokazí, a tak na pohotovosti bude treba nechať dvadsaťkorunáčku či dve a to dokonca v Sk, nie v Kčs (informácia pre mladšiu generáciu: KSČ je voľačo iné) a že na revolučný pochod na mieste, na ktorý sa konečne vydá liečiteľ chudobných a ubiedených, bude musieť čakať ešte o nejaký rôčik navyše.
Na lavičke pohotovosti si otec so synčekom posedel (nič za to neplatil, nie ako nedávno za už spomenutého nepriateľa nesolventných pacientov, asociála jedného) a v ordinácii ho privítala mladučká a peknučká doktorka v snehobielom plášti s obrovskými...okuliarmi a s úsmevom od ucha k uchu, len trocha užšieho, ako mal budovateľ komunizmu na plagáte sľubujúci, že už v osemdesiatych rokoch budú v krajine žiť v komunizme a všetko sa bude deliť podľa potreby.
Keď jej ešte nie veľmi vystrašený rodič vysvetlil, o čo ide, ani len nepohla pestovaným prštekom, no nadšene zvolala: "Otecko, prosím vás, keď toho kliešťa vyberiete, doneste mi ho ukázať! Doteraz som nič také nevidela."
"A čo s tým urobíte, súdružka lekárka?" Spýtal sa otecko už zjavne podráždený.
"Ja? prečo ja? Dám vám lístoček a pôjdete do detskej nemocnice. Vy podceňujete nebezpečenstvo, ktoré vášmu chlapcovi hrozí. Taký kliešť, čítala som o ňom v skriptách, je poriadna pliaga! S tým musíte niečo urobiť."
Vydal sa nie práve najstarostlivejší otec aj so synčekom do spomenutej nemocnice v nádeji, že tam chlapca zbavia hrozného parazita. Naivista! Nakričali naňho, prečo tam prišiel, že to patrí inde, a potom dostal ďalšie školenie o rodičovskej nezodpovednosti a o nebezpečenstve, aké číha na jeho synčeka a celú jeho budúcnosť. A že za to ponesie plnú zodpovednosť.
Pri rozlúčke, ktorú nemožno nazvať inakšie ako vykopnutie, sa nad obťažovateľmi v súlade so socialistickým humanizmom zľutovali a odporučili (povedali doporučujeme, ale tak hovoria napríklad slovenskí dentisti v televíznej reklame dodnes), vlastne iba otcovi, lebo chlapec - nezodpovedné dieťa - už chcel silou-mocou ísť domov, aby skúsili chirurgiu v jednej rozľahlej nemocnici.
Keď im vrátnik-informátor prezradil nie iba číslo pavilónu, ale aj to, ako sa doň dostanú, usadili sa na lavičke a čakali, a čakali. Z dverí vyšiel človek v bielom plášti, zrejme lekár, navyše humanista, lebo keď si všimol, že je tam aj dieťa, hneď sa otca pomerne zdvorilo opýtal, čo tam chce.
Po vysvetlení lekár zavolal (ako svedka?) ešte ďalšieho doktora (ten bol aj CSc.), zopakovalo sa školenie o tom, aké nebezpečenstvo číha na chudáka chlapca, akí nezodpovední a ľahostajní bývajú rodičia atď., atď. Prízvukovali, že kliešť môže spôsobiť zápal mozgových blán, že sa to volá (a zrejme mali pravdu) meningitída či meningoencefalitída, že chlapca treba sledovať, výsledky hlásiť lekárovi a že s tým treba niečo urobiť. A odišli.
Na chlapča to už bolo priveľa, a tak zúfalo prosilo duševne zruinovaného otca (nečudo, že ho hrýzlo svedomie), aby už išli domov. Podarilo sa. Električkou sa dostali domov.
Zúfalý nezodpovedný rodič sa odhodlal k nerozumnému, ba trestuhodnému činu. Trasúcimi sa rukami vybral čistú žiletku Astra, ktorou sa dokázal pri holení vždy parádne dofakliť, narezal na dvoch proti sebe stojacich miestach tú veľkú hrču, vybral naslopaného kliešťa a zbabelo čakal, kedy sa naplní katastrofický scenár reprezentantov zdravotníctva.
Našťastie sa nič hrozné nestalo. Technik a zároveň chirurg amatér nesplnil ani ďalšiu svoju povinnosť a naozaj peknej doktorke z pohotovosti vyloveného kliešťa neukázal.
Spokojne si užíva starobu a príhodu s kliešťom doteraz nijakému lekárovi neporozprával. A príležitostí mal dosť, lebo aj chorôb má toľko. Zo synčeka je už štyridsiatnik a príbehu o jazvičkách vo vlasoch neverí.
Nech je ako chce, ale v čase opísaného zápasu s kliešťom kríza v zdravotníctve nebola. Nič také nespomínajú ani vtedajšie noviny. A to je hlavné!
