Starká a motorka

Vráskavou dlaňou tisne si urnuk vetchému telu,riava sĺz vsiakla do zeme,boľavé nohy vedú ju do samoty,vôbec sa nenáhli,už nie je za kým.Jediný vnuk, ktorý mal len ju,otec ho odvrhol, matka ho nechcela,pre trochu rozkoše,odmietla okovy.Starká ho prijala,a sama strádala,dala mu všetko,čo mohla mu dať.Dobre sa učil,rástol jej pred zrakom,menil sa v mládenca, pekný chlapec,ktorý nikdy nič nechcel,len trocha lásky,koľkokrát jej povedal, starká, ty si moja mamka i ocko,milovala ho viac,ako svojho syna, toho lumpa a ožrana.Veľmi po nej túžil,po tej plechovej mrche,zánovnej kráske,len raz jej to spomenul,však raz si ju zaplatí.Veľmi ho ľúbila, mala len jeho,storočné úspory zmenili vlastníka,jej ich už netreba, len čosi na rakvu,však on sa postará,keď príde čas.Tak už je na dvore,zhmotnený sen,mámenie zmyslov ustalo.Nebolo v okolíšťastnejšieho chlapca,Len starká akosinemala náladu,čosi jej zvieralo starecké srdce.So skorojarou prišliaj skorojarné dažde,nešťastná zákruta,hlboká tma.Atómy mozgu rozutekanépo celom vesmíre lebečnej klenby,jej bránia rozmýšľať, našťastie.Čas sa nedá prepísať,boľavé nohy vedú ju k ničote.Starká zomrela tri dni po strate milovaného vnuka.