Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(10)
PIESEŇ ŽOLDNIERA
Hviezdami perlí sa obloha
čakáme znamenie od Boha
možno ho zbytočne vzývame
páchnuce mundúry všivavé
vrezané hlboko do tela
vracajú spomienku z hotela...
V mrazivom zákope s krysami
obraz tvoj do duše vryl sa mi:
Odetá v priesvitnej tunike
otváraš k rozkošiam turniket
slzy ti utieram slzami
teplými ako čaj u mamy
možno čas nikdy sa nezmení
mlčíme do seba vkliesnení
pri hudbe odkiaľsi z podkrovia.
Zrazu sa nebesá otvoria
ostrý jas ožiaril šíru pláň
na perách otázka prihlúpla
žil som len aby som zanikol?
Hospodin nemá rád básnikov...
Osud mi niekto zle natepal
odchádzam s myšlienkou na teba.
