Byšta je malá obec v Trebišovskom okrese, počítajúca asi 250 duší, známa najmä svojimi kúpeľmi. Blížil sa termín volieb a agitka naberala na intenzite. Každý chcel, prirodzene, voliť tú svoju stranu a diskusie medzi ľuďmi nemali konca.
Na Slovensku boli štyri strany a do volieb išli pod číslami -
1 - Strana práce
2 - Demokratická strana
3 - Komunistická strana Slovenska
4 - Strana slobody (tá mala úlohu iba oslabiť vplyv DS. Nepripomína vám to v súčasnosti istú stranu?)
Ako v každej poriadnej slovenskej dedine, aj v Byšte fungovala bunka ZO KSS. Tvorili ju štyria statoční súdruhovia, ktorí sa na voľby pripravovali svedomito, ba na verejnosti aj odhodlane. Schádzali sa rovnako ako aj sympatizanti ostatných strán v krčme, kde spolustolovníkom maľovali svetlé zajtrajšky a peli ódy na súdruha Stalina. Debaty to boli veľmi vášnivé a veru sa neraz súdruhom ušlo aj niečo tvrdšie ako tvrdé. Našich hrdinov to však nezlomilo a šírili osvetu ďalej. Boli to naozajstní hrdinovia, ale iba do chvíle, kým nezačali agitovať za svoju veľkú vec medzi vlastnými ženami.
Manželky týchto priekopníkov pokroku boli obyčajné ženušky, ktoré pravidelne navštevovali kostoly a komunistov nemohli ani cítiť. A čo čert nechcel, najzarytejšou odporkyňou "pokroku" bola práve žena predsedu bunky. Tá mu to pekne vytmavila a nekompromisne pohrozila, že ak bude voliť tých neznabohov, tak sa doma nielenže nenaje, ale ani príležitostne nezohreje. Ona že s pohanom pod jednou strechou žiť nebude a nech si vyberie - buď ona, alebo si môže spakovať tých pár slivák a roličiek, s ktorými prišiel do manželstva - tie mu aj tak zoberú do kolchozu - a môže ísť bývať k svojim súdruhom. Alebo bude voliť DS, ktorá má krásne heslo KTO ČÍSLO 2 VOLÍ, CHRÁNI NAŠE KOSTOLY, alebo nech sa prace z domu.
Čože už mal náš hrdina robiť? Poznal svoju ženu a vedel, že to myslí smrteľne vážne. Rozhnevať si ju nechcel, ani z domu sa mu dvakrát nechcelo, a tak jej sľúbil, že on teda komunistov voliľ nebude. A v duchu si hneď aj premyslel stratégiu v revolučných bojoch osvedčeného harcovníka. Voľby budú tajné, nikto sa nedozvie, koho volil, a jeho ako predsedu nebude nikto ani podozrievať. Jednoducho zaškrtne DS, veď komunisti aj tak získajú aspoň tri hlasy, a basta!
Lenže smola! Rovnako taktizovali - zrejme podľa diela Krok vpred, dva kroky nazad - aj ostatní traja boľševici. Nikto si to totiž nechcel so ženami rozhádzať, každý musel tej svojej pri kríži sľúbiť, že pohanov voliť nebude.
Konečne bolo po voľbách a prebehlo sčítanie hlasov. Viete si predstaviť, ako sa tvárili títo štyria, keď uvideli výsledky volieb svojej rodnej dedinky? Každá strana získala nejaké hlasy, najviac DS, len pri KSS svietila veľká 0. V tom momente si súdruh predseda spomenul na Otčenáš a začal sa v duchu vrúcne modliť k Bohu, aby tú nulu vedel vysvetliť súdruhom na okrese.
Bola to blamáž a neskoršia elita bola celej dedine na posmech. No malo to aj svetlejšiu stránku - pre svoje ženy sa stali skutočnými hrdinami a ešte dlho, predlho sa tešili ich priazni.
Na Slovensku sa voľby v roku 1946 skončili veľkým fiaskom komunistov. Zvíťazila DS, ktorá získala 62 %, pred KSS s 30, 4 %. Zvyšné dve strany mali okolo troch percent.
Ale Slovákom to bolo prd platné, lebo v Čechách zvíťazili na celej čiare komunisti a tým aj v celom Československu. Predsedom vlády sa stal stolár Klement Gottwald. Tento veľký obdivovateľ Jožka Džugašviliho si dal moc potvrdiť vo voľbách v roku 1948, pri ktorých bola len jedna spoločná kandidátka Národného frontu, v ktorom naoko figurovali štyri strany. Tie zvyšné tri sa viac-menej skladali len z poslancov.
Aj keď československá vláda na čele s Gottwaldom najprv prijala Marshallov plán pomoci, po návšteve u veľkého Stalina ho odmietla a moc definítívne prešla do rúk vedúcej strany. Výrobcovia hesiel (ako ich neskôr trefne pomenoval Karel Kryl) chŕlili heslá ako na bežiacom páse - TEN, KTO STOJÍ NA CHODNÍKU, NEMILUJE REPUBLIKU, STALIN, GOTTWALD, ŠIROKÝ NECH NÁM ŽIJÚ NAVEKY, VŠETKU MOC DO RÚK PRACUJÚCEMU ĽUDU, SO ZSSR NA VEČNÉ ČASY A NIKDY INAK...Vznikali Ľudové milície - ozbrojená päsť robotníckej triedy, riaditeľmi podnikov sa stávali nomenklatúrne kádre, kňazi sa výborne uchytili vo výrobnom procese, vznikali vykonštruované monsterprocesy s buržoáznymi nacionalistami, ktorí končili v base alebo na šibenici, sem-tam zavreli alebo obesili aj niektorého významného komunistu, aby sa nepovedalo a tak ďalej, a tak ďalej. Napokon to už poznáte aj vy, neskôr narodení.
Za námet ďakujem pamätníkovi týchto udalostí, ktorý mi ich vyrozprával bez nároku na honorár:-)
