Veru, nijaká Praha sa nekonala. Tam, na rozdiel od Slovákov, všeličo pochopili.
Keď sme v tých euforických časoch nadšene vykrikovali na košickom námestí, či pred vedeckou knižnicou heslá ako V jednote je sila alebo Dosť bolo vlády jednej strany, verili sme, že sa tu udejú zmeny, o akých sme s priateľmi pri pesničkách Kryla ani len nesnívali.
Konečne pošleme do zadku Husáka, Jakeša či velezradcu Biľaka a s nimi celú tú normálnymi ľuďmi nenávidenú červenú čvargu.
Poznám jedného. Nikdy nebol hrdina, ktorý dokáže za sebou strhnúť masy, ale skôr nenápadný rebel, ktorý si nectil konvencie. Ak niekto zavelil vľavo, šiel doprava, ak kolegovia vstupovalo do KSČ, len aby sa im ušiel lepší pracovný flek, zvolil radšej lopatu.
Malo mu prekážať, že jeho nadriadený bol úplný duševný kripel, ktorý nemal ani poriadne skončenú učňovku? Ale bol vedúci straníckej skupiny, a to už bola kvalifikácia ako hrom. Mal si od jedu lopatou tresnúť po lebeni, keď polovica popoludňajšej zmeny odišla mimo Košíc na cvičenie Ľudových milícií? Robotnícka päsť musí byť predsa stále pripravená, najmä na boj s vnútorným nepriateľom. Čo už na tom, že sa tam len žralo a chľastalo, komu by to už vtedy prekážalo?
Malo mu prekážať, že stranícke schôdzky, kde ospevovali ducha komunizmu a prijímali hrdé záväzky k najbližšiemu zjazdu strany, sa konali v pracovnom čase a on s ostanými musel ťahať aj za nich?
No a čo? Plán sa tak či tak splnil, lebo sa musel. Heslá už boli vyrobené. A ak by sa neplnil, stále sa dali upraviť výrobné ukazovatele.
Áno, štvalo ho to, a poriadne. Ale to je to je tak asi všetko. Vravel si - narodil si sa do takej doby, kašli na to, ži si svoj život, nie je to ešte najhoršie, nie je to gulag.
A potom mu jedného dňa mladí ľudia, študenti, ukázali, ako sa to robí. A on sa zviezol s nimi.
Bolo že to radosti a hlúpych nádejí!
Dnes - po dvadsiatich rokoch - premýšľa, až sa mu gule potia, čo sa vlastne zmenilo? Kam sa len pozrie, vidí iba staré známe tváre. Tie isté ksichty, ktoré sa len nenádavno klaňali buste chlapíka s kozou briadkou, na ktorého lysine lipne krv miliónov obetí červených represálií. Teraz splietajú čosi o veľkých zmenách, demokracii a o slobode.
Kradne sa, ako sa kradlo v predchádzajúcom režime, len teraz sa to menuje tendre či emisie a bohvieako ešte.
Vtedy, a to súdruhom všetka česť, ak niekomu našli manko, alebo ak potiahol niečo zo spoločného, hrozil veľmi prísny paragraf - rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve. Prirodzene, platilo to iba, ak nešlo o nejakého papaláša. Čo na tom, že väčšinu toho majetku ukradli práve komunisti ľuďom po znárodnení?
Dnešní mocní sa v podstate nemusia báť. Majú dobré krytie. Také hádam nemal ani Babinský, kráľ Oravy, ktorý si poľovačkami z vrtuľníka a lukulskými hostinami obkrútil okolo prsta nejedno veľké prasa z okresu či kraja. Napokon, aj vyfasasoval peknú paletu. Farizejskí vládcovia na jeho odsúdení chceli demonštrovať svoju čistotu.
A národ tlieskal. A naozaj ten tlieskal veľmi rád.
Dnešní kráľovia sú oveľa, oveľa chytrejší. Tvoria pevnú modročervenú reťaz, ktorej každé ohnivko ešte posilňuje akási pofidérna imunita. Do tej reťaze môžete búšiť, koľko chcete, nepovolí. Drží ako sviňa. Vidíš, Stanko, tak sa to má!
Napriek rozčarovaniu z toho, čo sa u nás deje po dvadsiatich rokoch od Nežnej, môj známy si myslí, že sa veľa vecí pohlo dopredu. Cení si slobodu, plné regály v obchodoch či možnosť cestovať kam sa mu len zapáči. Trebárs i na Maltu.
Ale vývoj, ktorým sa uberá táto krajina, v ňom predsa len vyvoláva isté obavy. Čo ak sa tí, ktorí teraz vládnu, a im podobní tu zabetónujú na ďalších štyridsať rokov?
A to je vážnejšia otázka, ako sa na prvý pohľad zdá.
