Faux pas na pohrebe

S Ďurim som sa poznal už zo študentských čias a môžem smelo povedať, že sme boli skutoční priatelia. To človek vie. Aj povahovo sme si boli blízki. Tak ako ja, aj on bol postihnutý večným optimizmom, slovo skepsa si zo slovníka dávno vyškrtol. Veselý človek, ktorý vždy dokázal vniesť dobrú náladu tam, kde panoval smútok. Možno aj jeho fyzignómia prispela k tomu, že ho každý považoval za klauna. Odstávajúce uši a cyranovský nos mu jednoznačne dodávali punc osobitosti. Pre tie jeho ušiská mu prischla prezývka Ušo.Kde sa Ďuri objavil, tam bolo o zábavu postarané a najlepšie na tom všetkom bolo, že on si vlastne ani neuvedomoval, aká pohoda z neho vyžaruje a ako blahodárne pôsobí na ľudí.Ďuri sa vynikajúco učil, vlastne on sa ani veľmi neučil, mal geniálnu pamäť a svojimi pripomienkami na hodinách matematiky alebo fyziky, neraz dostával do úzkych profákov. V čase, keď nám do hláv tlačili ruštinu, Ušo sa učil anglicky, len aby porozumel textom Beatles, ktorí sa začali aj u nás hrávať. Bol to taký selfmademan, veľmi sčítaný človek, ktorý sa dovtedy šprtal v nejakom probléme, kým ho úplne nepochopil. Aj vďaka jemu som začal čítať Hemingwaya a spol., bítnikov i Salingera. Kerouaca a Ferlinghettiho som čítal na jeden šup a aj niekoľkokrát po sebe.Ďuri nikdy nebol za hranicami, ale vedel tak pôsobivo rozprávať o Západe, že aj jeden náš spolužiak, inak veľký ctiteľ a propagátor ZSSR, ho počúval s otvorenými ústami. Po škole sa naše cesty rozišli, ale o to srdečnejšie bolo naše opätovné stretnutie. A odvtedy sme boli stále spolu, pokiaľ to možnosti dovoľovali.Raz sme boli na svadbe nášmu spoločnému známemu. Na civilný obrad asi nezabudne nikto zo zúčastnených. Všetko prebiehalo podľa zabehaného protokolu až do chvíle, keď sa oddávajúci matrikár opýtal ženícha: "Beriete si za manželku tu prítomnú...?" "Áno". Potom sa obrátil k neveste: "Beriete si za manžela tu prítomného...?" Nevesta nestihla povedať áno, keď Ďuri na celú sieň zakričal: "Neber si ho, vezmi si mňa!" Oddávajúci, tučný človiečik, očervenel a každú chvíľu hrozilo, že ho skolí mŕtvica. Našťastie nevesta, ktorá Ďuriho dobre poznala, zachránila sitáciu, keď sa spontánne začala smiať a o chvíľu sa rehotalo celé sviatočné zhromaždenie. Tak aj takýto je Ďuri, vlastne aj takýto bol.Ďuri sa nikdy neoženil. Niežeby ho ženy nechceli, napriek tomu, ako som ho opísal vyššie, celkove pôsobil sympatickým dojmom a vyžarovala z neho taká upokojúca charizma. Dokázal každú ženu očariť, keď už ničím iným, tak rečami určite. Skrátka, nemal o ženy núdzu, ale do chomúta sa ho nepodarilo dostať žiadnej.Často sme boli spolu, najlepšie sme sa cítili v zadymených krčmách, kde mal stále svoj okruh vďačných poslucháčov. Vedel pútavo rozprávať o vesmíre a jeho záhadách, teóriu relativity ovládal tak, ako máloktorá učená hlava. Nebolo hádam takej témy, o ktorej by nedokázal vzrušujúco rozprávať celé hodiny a počúvali ho aj tí, ktorý danej problematike vôbec nerozumeli.Peniaze míňal, akoby si ich sám tlačil, stále tvrdil, že peniaze kazia charakter. Mali so sestrou dobre rozbehnutú živnosť, on bol len mozgom firmy, práca ako taká, ho nenapĺňala.Musím spomenúť ešte jednu príhodu. Istý čas sme chodili s dvomi sestričkami, bolo to praktické, bývali na ubytovni, nebol problém tam i prenocovať. Ešte aj mená mali rovnaké, obe pochádzali od Michaloviec a obe boli naša krvná skupina. Fungovalo to tak, že ak jedna Olinka mala nočnú, tak druhý pár mal izbu pre seba až do rána. Takto sme sa striedali a spokojní sme boli všetci. Raz som ostal na izbe ja so svojou Olinkou a keď bolo po všetkom, sladko sme zaspali. Zrazu ma v noci budí: "Počuješ, niekto búcha na okno!" Ale netáraj, vravím jej rozospatý, veď sme na 6. poschodí, určite je to nejaký vták. Ale keď som sa trochu prebral, musel som jej dať za pravdu. Zreteľne som počul búchanie na okno. Taký lomoz by vták neurobil, musel by to byť najmenej pštros. S tlčúcim srdcom som šiel k oknu, to viete, rozospatý, hlboká noc a niekto vám na 6. poschodí klepe na okno. Radšej som ani nerozsvietil a keď som prišiel bližšie k oknu, jasne som videl ľudskú ruku, ako bubnuje po skle okna. Otvoril som pomaly okno a skoro ma trafil šľak. Asi meter od okna visel na hromozvode človek, ktorý sa už z posledných síl snažil ťukaním na okno upútať na seba pozornosť. Bol to Ďuri, to som spoznal hneď, keď som mu uvidel uši, také má len on. Horko-ťažko sme ho s Olinkou vtiahli do izby a skôr, ako sme sa stihli niečo opýtať, zaspal na zemi. Podľa toho, ako páchol, mi bolo jasné, že vymietol pár podnikov. Olinka mu ošetrila krvavé ruky a ja som nevýchadzal z údivu, ako sa v takomto stave dokázal vyštverať na 6. poschodie. Ráno, keď prišiel k sebe, povedal len toľko, že si splietol dátum, myslel si, že dnes bude doma tá jeho. Ale prečo neprišiel normálne ako inokedy, pekne výťahom až k dverám, to sme sa nikdy nedozvedeli. Bol to čudák a takého som ho aj bral.Pred tromi rokmi mi oznámil, že bol u lekára a že má rakovinu. Oznámil mi to hlasom, akým sa oznamuje počasie, ale mňa zamrazilo. V ten deň som chodil ako zbitý pes, nevnímal som okolie, Ďuri bol moje alter ego, moja lepšia i horšia polovička. On sa z toho určite dostane, takí ľudia predsa takto hlúpo neumierajú. Rok statočne bojoval s chorobou, aby jej jedno letné nedeľné ráno podľahol. Nechcem opisovať pocity, ktoré sa ma vtedy zmocňovali, musel by som skĺznuť do sentimentu, a to by sa Ušovi určite nepáčilo.Na pohrebe bolo veľa ľudí, ani som netušil, že má takú rozvetvenú rodinu. Mnohých som poznal, boli tam jeho priatelia i priateľky , spústa ľudí v smútočnom oblečení.Smútočný obrad prebehol tak ako má, mladý kňaz kázal o duši človeka, vyzdvihol nebožtíkove zásluhy na Zemi, však to poznáte, slzám sa človek neubráni. Potom sa z reprákov ozval Petr Novák so svojou Klaunovou zpovédí, pesničkou, ktorú mal Ušo tak veľmi rád."Já v mládi často podobal se vánkua říkali mi, že mi rozum chybí.Dnes, dnes už mám na kahánku,a vy se ptáte proč vám to povídam?Tak slyšte, já miloval jsem lidia proto jim, ne Bohu se zpovídam."A to už reval každý.Mal som tú česť, niesť rakvu, ako na potvoru sa spustil dážď, pomyslel som si, ešte aj nebesá dnes plačú. Rakva je položená nad hrobom na dvoch doskách, farár ešte čosi drmolí, ale ja ho už nevnímam. Hľadím na tú rakvu, predstavujem si, ako v nej leží Ďuri a smeje sa mi do očí. "Vidíš, vy tam vonku moknete a ja si tu ležím pekne v suchu." Úplne jasne vidím jeho ušatú tvár, ako sa mi vyškľabuje do ksichtu. Najprv som len cítil, ako mi šklbe kútikmi úst, ale už som vedel, že to neustojím. Vytryskol som do hlasného smiechu a nech som sa snažil akokoľvek, nedalo sa to zastaviť. Práve naopak, Ďuri mi z rakvy dával ďalšie a ďalšie impulzy. Teraz už vidím, ako sa aj on rehoce, tým svojím nákazlivým smiechom, prevracia oči a chytá sa za brucho. Neviem, ako dlho to trvalo, mne to pripadalo, že celú večnosť. Určite si jeho blízki pomysleli, aký som nevychovaný vagabund a začal som sa cítiť trápne. Ale po pohrebe prišla za mnou Vierka, jeho sestra a povedala mi: "Nič si z toho nerob, viem presne, čo sa ti v hlave odohrávalo. Je to v poriadku."Včera som bol na cmiteri, chodievam sem stále, keď má výročie smrti. Očistil som náhrobný kameň, ktorý zdobia len iniciálky J.P. a dátum úmrtia 2003. Akoby sa vôbec nenarodil, ale on to takto chcel.Ale ja viem, že si žil, priateľu a žil si krásny život. Veľmi tu chýbaš.