Kto len ten človek môže byť?

To, že sa už do mňa zahryzla demencia, našťastie len v tej ľahšej podobe, som si všimol už dávnejšie. Nie je to nič vážne, ide to vekom. Ale život dokáže niekedy pekne skomplikovať. Vypadávajú mi hlavne mená. Pritom pamäť mi slúži celkom dobre, pamätám si napríklad príhody z útlej mladosti, ale spomenúť si na meno nejakej známej osobnosti, to už býva problémom. Našich politikov sem nepočítam, lebo tým nevedia prísť na meno viacerí.Sledujem teda správy a úporne sa snažím spomenúť si na meno hlásateľky.Ale, čo tam po tom, skôr či neskôr si aj tak spomeniem, snažím sa problém vypudiť z hlavy. Ale problém sa v hlave usadil napevno, zdá sa, že sa tu chystá hoci aj prezimovať, pokiaľ ho nevyriešim. Pritom by stačilo len zájsť do vedľajšej izby, kde mám PC a o chvíľu by som mal o nej všetky informácie. Ale toto riešenie som zavrhol. Nie som predsa až taký dement, to meno mi musí naskočiť. Máš ho vidieť! Nie a nie si spomenúť. Už ani neviem, čo sa na obrazovke odohráva, mozog (vlastne to, čo z neho ešte zostalo) pracuje na najvyšší výkon a loví v pamäti. Márne, výsledok žiaden, musí nastúpiť moja osvedčená mnemotechnická pomôcka. Idem v duchu podľa abecedy - A..Ab..Ac..Ad...Tu veľa možností nie je, skúsim B - Ba...Be..Bec..Bed..Bef...Bel...Bingo! Mám ťa, Belányiová! Uľavilo sa mi, dokázal som to."Oci, si v poriadku?" spýtala sa ma dcéra."Jasné, prečo by som nemal byť?"Ja len, že hľadíš na telku a pohybuješ perami. Ak sa rozprávaš so mnou, musíš hlasnejšie", podpichla.Až teraz som si uvedomil, ako smiešne som musel vyzerať. Možno si myslela, že sa modlím za krajšie zajtrajšky.Viem, že vekom nastupujú rôzne formy demencie a zabúdanie mien patrí medzi tie najľahšie. Pokiaľ sa všetkom odohráva len medzi štyrmi stenami, nič sa nedeje. Horšie je, keď vás niekto pozdraví v meste a vy si za ten svet neviete spomenúť, odkiaľ tú osobu poznáte. A minule sa mi stalo presne toto.Vykračujem si po Hlavnej, pre nekošičanov - Hlavná je hlavná ulica a tak sa aj volá. Predtým bola pomenovaná po veľkom revolucionárovi, vďaka ktorému sme boli vyše 40 rokov v kravskom lajne. Takže idem si po Hlavnej a už z diaľky vidím, že žena, ktorá ide oproti mne, sa naširoko usmieva a zvítanie je nevyhnutné. Mal som pravdu."Ahoj, Ivan, to snáď nie je možné! Taká náhoda, len včera som prišla do Košíc a stretnem práve teba! Tak čo, ako sa máš, nejdeme si niekam sadnúť, neponáhľaš sa?" Času som mal habadej, ale keby ma mučiť mali, nevedel by som si spomenúť, odkiať túto ženu poznám. Povedomá mi bola, o tom potom, ale odkiaľ sa poznáme? Žeby spolužiačka, alebo nebodaj, nejaká dávna láska?Počujem sa, ako hovorím: "Samozrejme, času mám, poď, sadneme si tu hneď vonku."Sadli sme si, objednal som suché biele a moja "známa" hneď spustila:"No tak, pochváľ sa, ako sa ti darí, čo rodina, atakďalej..."Povedal som zopár trivialít, ale v duchu som húževnato premýšľal, kto to len môže byť. Opýtať sa jej rovno kto je, sa mi videlo neslušné, už len z dôvodu, ako sa so mnou milo zvítala."No a teraz povedz ty o sebe niečo, čo tu vlastne robíš?""Akože čo? Mám tu predsa rodičov a sestru, nie?""Iste, prepáč, nie tak som myslel", povedal som a záčínal som sa potiť. Skrátka, takto sme debatovali asi hodinu, ale nebol som o nič múdrejší.V duchu spúšťam svoj "program" a začínam - A...B...C...vyčerpal som všetky písmená abecedy a nič. Mnemotechnická pomôcka, ktorá mi už toľkokrát pomohla, tentoraz zlyhala."Tak, som rada, že sme sa stretli, žiaľ musím už ísť, zajtra ešte musím do Blavy a potom už letím späť do Adelaide."Rozlúčili sme sa, zaprial som jej šťastný návrat, nech pozdravuje klokany a podobne a že sa budem tešiť na najbližšie stretnutie.Dodnes neviem, kto bola tá žena, ale že som ju poznal, na to by som dal krk.Ako som sa vracal domov, šiel oproti mne nejaký chlapík, taký seriózny typ, vysoké funkcie mi zízali z každej gombíkovej dierky.Zastavil som ho a spustil:"Nazdar, starec, je toto možné? Som v Košiciach len pár hodín a koho to nestretnem!"Chlapík len čosi zajachtal, bolo vidno, že sa cíti trápne."Skoda, preškoda, že nemám čas, mohli sme si niekde posedieť a pospomínať na staré dobré časy", povedal som a pokračoval som v ceste.V duchu si predstavujem, ako premýšľa, koho to vlastne stretol. Normálne som cítil jeho pohľad na mojom chrbte, ale ja som sa len usmieval.Nech si trošku ponamáha svoju hlavičku.