Len tak ľahko sa ho nezbavíš...

Dovalil sa poriadne naložený, pod ťarchou nákladu sa úplne ohýnal a hneď mi bolo jasné, že sa ho len tak ľahko nezbavím. Najviac ma hnevalo, že, sviniar, prišiel tak nevhodne. Začínal sa víkend a ja som bol pozvaný na barbecue s priateľmi, tešil som sa na to ako Fico na prestol premiéra a zrazu toto.
Čo teraz? V prvej chvíli mi napadlo, že ho nechám napospas osudu, jednoducho odídem, možno sa doháda, že nestojím o jeho spoločnosť, a ako prišiel, tak aj odíde.
Tvár sa mi hneď rozjasnila, najjednoduchšie riešenia sú predsa len najlepšie a začal som sa baliť na cestu.
No prerátal som sa.

"Ty niekam ideš?"
"Uhádol si. Idem za priateľmi a tri dni tu nebudem. Ocenil by som, keby som ťa tu po návrate už nenašiel."
"To ma jednoducho len tak necháš? Vezmi ma so sebou!"
Hlavou mi prebleskla možnosť, či by predsa len nebolo lepšie, keby šiel so mnou. Mal by som ho pod kontrolou, nechávať ho samotného by bolo predsa len nezodpovedné, bohvie, akú šarapatu je schopný narobiť. Na druhej strane zas, predstavil som si svojich známych, a zapochyboval som, že budú z jeho prítomnosti nadšení. Neriskoval som a tvrdo som sa naňho obrátil:
"Prestaň otravovať, daj mi konečne pokoj, ja som ťa nevolal, tak buď taký láskavý a vypadni! Nikam so mnou nepôjdeš, ak chceš, zostaň tu, ale keď sa vrátim a teba tu nájdem, prisámbohu, poletíš. Tým si buď istý!"
Buchol som dvermi, sadol do auta a o chvíľu som sa už zvítaval s priateľmi. Fantastická vôňa grilovaných dobrôt, plný stôl dobrej pijatiky, známe tváre - to všetko mi dalo zabudnúť na nevítaného hosťa. Aspoň na chvíľu.
Zábava sa dobre rozbiehala, nálada gradovala, z každej strany sa ozýval smiech a lietali bonmoty, len ja som sa akosi nechytal. Nech som sa akokoľvek snažil, nedokázal som z hlavy vypudiť to čudo, ktoré som nechal doma. Ustavične som musel naňho myslieť a vedel som, že mám po víkende, na ktorý som sa tak tešil.
Prečo sa to musí stať práve mne? Celý týždeň sa teším na tento deň a nakoniec takto dopadnem. Asi som predsa len nemal v mladosti kradnúť tie hrušky z farskej záhrady.
Nezostalo mi nič iné, len sa rozlúčiť so spoločnosťou a vrátiť sa domov.
Môj návštevník ma privítal s rozškľabenou tvárou, očividne môj návrat očakával. Nasraný som sa zvalil do kresla, hľadím mu rovno do ksichtu a skrytá túžba vraždiť dostávala zrazu celkom zreteľné kontúry.
A vtom to prišlo. Myšlienky spočiatku rozutekané po celej lebečnej klenbe sa zrazu začali pekne zrovnávať do jedného šíku, ako by im velil nejaký lampasák, a ja som už vedel, že je len otázkou času, kedy ten hajzlík definitívne zmizne.
Cítil som, ako sa usmievam, a prv, než som zaľahol do postele, sadol som za komp a usrkávajúc si z frankovky, pomaznal som sa ešte s klávesnicou:

PROBLÉM

Objavil sa problém
preveľký, ach beda!
Čo s ním?
Prekročiť nejde,
a obísť sa nedá.
Hádam riešiť ho...
Kto však nájde sa?
Tak radšej nosme
drevo do lesa.
Vykašľať sa naň,
však dáko sa spraví!
Že práca nejde?
To nič,
hlavne, že sme zdraví.