Napokon sa mi podarilo chorobu prekonať. Mamka mi povedala, že stál pri mne anjel strážny. Ale ja som vedel, že nestál, ale sedel.
Druhýkrát som sa s ním stretol ako 12- ročný. Šantili sme na lučenskom štrande, ja som precenil svoje schopnosti a skoro som sa utopil. Tentoraz si môj anjel strážny vzal na seba podobu cigána Kašuka, ktorý ma z vody vytiahol a zachránil mi život.
O tri roky neskôr, boli to posledné prázdniny pred nástupom na strednú, som prežil ťažkú haváriu. Môj spolužiak využil neprítomnosť svojich rodičov, vzal auto z garáže. Že sa ideme povoziť. V aute už sedeli ďalší dvaja kamikadze a zelený spartak vyrazil smerom do Podrečian, neďalekej obce pri Lučenci, kde bývali dobré čaje o piatej. Cestou späť nám vbehli do cesty husi a Jano, aby sa vyhol zrážke, strhol prudko volant doprava. Náraz do pätníka bol taký silný, že som vyletel cez predné sklo. Tým trom sa nestalo nič, utiekli od strachu do kukuričného poľa a mňa tam nechali sedieť v prachu na ceste celého zakrvaveného. Vtedy som ho uvidel. Sedel na vedľajšom pätníku, bol už starší, asi tak v mojom veku, mal na sebe krátke nohavice, cmúľal akési bonbóny a krútil hlavou. Spýtal som sa ho, prečo nedával na mňa pozor, prečo sa tým trom nič nestalo a ja som celý dokatovaný. "Žiješ, chlapče, viac som pre teba spraviť nemohol". Kým prišla sanitka, zmizol.
O ďalšie tri roky som cestoval stopom z Košíc do Lučenca. Zastavila mi biela embéčka, v ktorej sedel starší pán. Auto sa pohlo a vtedy som zacítil, ako z neho razí. Bol ožratý na mol, tak som len dúfal, že sa nič nestane. Ale stalo sa. Pred Lučencom je pekná rovná cesta a zrazu ten mamľas zaspal či čo, a my sme vyleteli z peknej rovnej cesty rovno medzi stromy. Ešte som si stihol reflexívne dať batoh so špinavou bielizňou pred tvár, ale aj tak som sa riadne poudieral. Keď sa mi ako-tak podarilo vyliezť z auta, poobzeral som sa, či Ho neuvidím. Bol tam. Stál ležérne opretý o strom, fajčil cigaretu a krútil vlasatou hlavou. Pri uchu mal malý tranzistorák, z ktorého znela moja obľúbená pesnička od Beatles Please Mr. Postman. Chcel som sa mu prihovoriť, ale najprv musela doznieť skladba a potom spustil on:
"Chlapče, ty mi teda dávaš poriadne zabrať. Teba som asi vyfasoval za trest." Zahasil cigaretu o podošvu frajerských čižmičiek, povytiahol si rifle, aké vtedy bolo dostať len v Tuzexe a zmizol.
Mal som 26 rokov, keď si ma dal zavolať predseda straníckej skupiny. "Sudruhu, naša strana potrebuje mlade, vzdelane kadre, ten skurveny kapitalizmus musime precik konečne poraziť." A podstrčil mi prihlášku aj s perom. Vzal som pero do ruky a vtedy som Ho zbadal. Stál za súdruhom predsedom, oči vypleštené, vlasy mu stáli dupkom a zhrozene krútil hlavou. Pochopil som a nepodpísal. Dodnes som mu za to vďačný.
Potom sme sa vídali už len sporadicky, raz ma vytiahol z dedinskej zábavy, na ktorej sa potom strhla veľká bitka a niekoho tam aj zapichli.
Pred pár dňami som ležal "chorý" po opici, ktorú som kúpil na oslavách kolegovej päťdesiatky. Bolo mi na zomretie a vtedy som Ho uvidel. Sedel v kresle, prešedivený pán, tesná košeľa mu obopínala pivné bruško. vyzeral veľmi zničene. Najprv som sa preľakol, čo tu robí. Že by som prekonal infarkt a prišiel sa pochváliť, že mi zase raz zachránil život?
Môj hosť si odkašľal, očividne bol nervózny a nakoniec prehovoril.
"Končím", povedal a zase si nervózne odkašľal.
"Akože končíš, chceš tým povedať, že končím aj ja?"
"Nie, to nie, ale som už veľmi unavený. Za tie roky si ma poriadne vyšťavil. Odchádzam na odpočinok. Uznáš, že na zaslúžený. Si už zrelý muž, určite sa dokážeš aj sám o seba postarať. Celé tie dlhé roky som stál pri tebe, o veľa veciach ani nevieš, nebyť mňa, už dávno si mŕtvy. Vravím ti to len preto, aby si si uvedomil, že sa už na mňa nebudeš môcť spoliehať. Dávaj pozor na seba".
Tak ako sa zjavil, tak sa aj vyparil.
Čo si len teraz počnem? Navykol som si akosi naňho. Ostáva mi len veriť, že som už absolvoval všetky nešťastia a galiby, ktoré mi nalinkoval osud. A ak by nie, je ešte dosť ľudí, ktorí by prišli zapáliť sviečku na môj hrob. A to je skvelé poznanie.
