Musíme sa vážne porozprávať

Prvýkrát mi ju adresoval riaditeľ školy v druhom ročníku. Zavolal si ma k sebe, vážny výraz na jeho tvári dával tušiť, že tento rozhovor sa neskončí dobre. Samozrejme, pre mňa. "Predvolal som si vás, lebo sa musíme vážne porozprávať." Tak a je to tu. Predvčerom som totiž zorganizoval na izbe malý žúrik, štyria chalani a tri baby, ktoré sa mi podarilo prepašovať na izbu vďaka fľaši borovičky, ktorou som podplatil vrátnika. Víno, pálenka, do toho revanie starého magneťáka, dym z cigariet by sa dal krájať. Neviem, kto prvý vyhodil prázdnu fľašu cez balkón, ale nasledovali ju epedy, stoličky a poháre. Vyletel aj nenávidený reproduktor, ktorým nám vedenie intráku denne pripomínalo internátny poriadok. Postupne sme odpadávali, nakoniec sme všetci zaspali spánkom spravodlivých. Prebudilo nás až jačanie upratovačky. Tá, keď videla tú spúšť, čo sme po sebe nechali, si naprv myslela, že sa jej snívame. Chvíľu jej trvalo, kým sa prebrala zo šoku, potom začala tak vrieskať, že o chvíľku bol na nohách celý intrák. "Musíme sa vážne porozprávať. Vaše chovanie (vtedy sme sa ešte chovali, správať sme sa začali oveľa neskôr) je nezlučiteľné so školským a internátnym poriadkom, preto vás vylučujem z našej školy." Toľko súdruh riaditeľ. Samozrejme, predtým som si musel vypočuť ešte kázanie o morálke socialistického občana, ktorému naša strana umožnila študovať na tejto škole. Nakoniec sme leteli len z intráku, na škole sme ostali podmienečne vďaka intervencii otca jedného z nás, ktorý bol v tých časoch veľké zviera.Keď som to oznámil rodičom, otec nedal najavo hnev, len mi povedal, že nadišiel čas vážne sa porozprávať. Ale pre istotu som sledoval jeho pravačku, ktorá bola neuveriteľne rýchla a silná. Vraj ako si predstavujem svoju budúcnosť, či mienim len krčmy vymetať a po diskotékach chodiť. Že aj on bol mladý, vedeli sa tiež zabaviť, ale odtiaľ potiaľ. A hlavne, z čoho si budem platiť podnájom, lebo on mi veru nedá ani korunu. Vedel som, že blufuje, natoľko som ho už poznal, ale radšej som sa tváril veľmi nešťastne, až mamke vyhŕkli slzy.Prišla vojenčina, vyfasoval som Žatec, mesto piva a pekných žien. Nikdy som nebol prispôsobivý typ, nerád som sa podriaďoval, vojenský poriadok bol pre mňa len znôškou tupých viet vtlačených do akejsi knižky. Úteky cez plot, civilné šaty u frajerky, vysedávanie v baroch, zmeškané nástupy na denné hlásenia, celkom sa mi tá vojna páčila. Veliteľ pluku, major vysoký asi 150 cm, ale s hlasom, ktorým by medvede odplašil, si ma raz dal predvolať. "Musíme sa vážne porozprávať, súdruh čatár absolvent. Vaše chovanie (ešte stále sme sa chovali) je nezlučiteľné s vojenskym poriadkom a funkciou budúceho dôstojníka v zálohe. Týmto vám odoberám charakter absolventa!" Prišiel som o zlaté pásiky na výložke, jeden zo symbolov, na ktoré tak leteli tunajšie ženy. Postupne som prišiel aj o hodnosť, do civilu som odchádzal ako obyčajný vojak. Vojenskú knižku mi zdobí zápis - pre špatné chovanie a nezvládnutie funkcie, vyradený z evidencie dôstojníkov v zálohe.Po nástupe do môjho prvého zamestnania, mi netrvalo dlho, aby som pochopil, na akom princípe funguje socialistické riadenie podniku. Na mnohých vedúcich postoch boli niektorí ľudia, ktorí ukončili len základnú školu, prípadne nejakú učňovku, ale červená knižka ich katapultovala do najvyšších funkcií. Podčiarkujem "niektorí", lebo sa našli aj ozaj výborní vedúci pracovníci, ale ich možnosti boli dané mantinelmi, ktoré boli postavené v súlade s líniou strany. Raz si ma zavolal predseda straníckej organizácie. "Musíme sa vážne porozprávať, súdruhu." Aký som ti ja súdruh, pomyslel som si, mne vaša strana môže byť ukradnutá, mám oči, viem čo za svinstvá sa pášu pod päťcípou hviezdou. "Pozri, súdruhu, si mladý, máš vzdelanie, naša strana takých potrebuje, nechceš hádam stále robotníčiť, podaj si prihlášku do strany, ja sa za teba zaručím." Slušne som mu odpovedal, že sa ešte necítim dosť pevný na to, aby som vstúpil do strany. Pod slovom pevný som myslel sprostý, ale jemu som to nevysvetľoval.Po nežnej tieto červené figúrky sa rozpŕchli po svete, niektorí veľmi zbohatli, vedeli kde a čo sprivatizovať a niektorí tu smrdia ako parlamentná strana. Rok po nežnej mi zavolal riaditeľ, aby som za ním zašiel. "Musíme sa vážne porozprávať, priateľu." No, s pánombohom, tak ten nevinný flirtík s jeho ženou na podnikovom plese sa mi predsa len neprepečie. Alebo si ma zavolal pre niečo iné? Nie je spokojný s mojou prácou? Je pravda, že občas sa mi stane, že prešvihnem termín splnenia úlohy a občas neprídem načas do práce, mozog mi pracuje na plné obrátky, premýšľam, čo som kedy kde naňho povedal, a kto ma mohol bonznúť, lebo svine sa vždy nájdu. Alebo v rámci optimalizácie pracovných miest už nie je záujem o moju funkciu? Z hĺbania ma vyrušil jeho hlas. "Pozri, rozhodol som sa, že prevezmeš Petrovu funkciu, akosi to tam hapruje a o mesiac už ide aj tak do dôchodku." Podal mi ruku, nech sa ti darí, teraz ma osprevedlň, musím na poradu. Kameň, ktorý mi spadol zo srdca, určite spôsobil menšie zemetrasenie. Prvýkrát sa vážny rozhovor skončil pre mňa šťastne. Hneď som pozval kolegov na oslavu do mesta, prešli sme pár podnikov, skončili sme v bare. Domov som prišiel nad ránom, vošiel som do bytu, manželka ma ma čakala v obývačke, zdala sa mi nervózna a hneď spustila: "Ivan, musíme sa vážne porozprávať, naše manželstvo...."